» články » detail článku

Homília - 3. pôstna nedeľa (C)

1 Kor 10,1-6.10-12 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

3.3.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Pokiaľ sme ako ako-tak zdraví, pokiaľ máme znesiteľnú prácu a žijeme v pomerne pokojných vzťahoch, nepotrebujeme sa veľmi radiť a veľa premýšľať. Keď sa však niečo v našom živote pokazí, začíname premýšľať a hľadáme pomoc. Naši starí rodičia v takej situácii hovorili, že „sa učíme na vlastnej škode“.

Pôstna doba, príprava na veľkonočné sviatky, je výzvou na učenie sa – nie však na vlastnej, ani na cudzej škode. Učiť sa máme z podnetov, ktoré nám dáva sám Boh. Čakať, že tie Božie výzvy musia prichádzať cez niečo zlé, tragické, by bolo prekrútením Božieho pôsobenia. Udalosti, ktoré sa udejú, sú dôvodom pýtať sa, ako Boh v mojom živote pôsobí, nie sú však dôvodom na to, aby som tie udalosti s Božím pôsobením jednoducho stotožnil. Podľa dnešného evanjelia sťažovali sa raz ľudia Ježišovi na tragédiu, ktorú spôsobili rímski vojaci v jeruzalemskom chráme. Zdá sa, že Rimania sa obávali vzbury a zasiahli proti pútnikom. Pritom zahynuli nielen zvieratá určené na obetovanie, ale aj mnoho ľudí. Ježiš vo svojej odpovedi odmietol túto udalosť priamo spájať s Božím pôsobením. Nezabudol však dodať, že ak nebudeme konať pokánie, všetci podobne zahynieme. Tiež v dnešnom čítaní od apoštola Pavla z 1. listu Korinťanom počujeme napomenutie, aby sme nežili vo falošnej sebaistote, ale snažili sa počúvať Boha a nechali sa ním viesť.

Osobne nepoznám veľa ľudí, o ktorých by som mohol povedať, že sa poučili na vlastnej škode. Skôr poznám ľudí, ktorým sa nedarí a treba ich povzbudzovať, aby sa celkom neutopili. A chvalabohu poznám aj ľudí, ktorým sa podarilo pozitívne zmeniť život, takpovediac vyhrabali sa z nešťastia, ale za podmienky, že ich postretlo niečo pekné, že im do života nečakane zasvietilo slnko. Takéto pošťastenie môžeme si predstavovať rôzne, ale ak to chceme chápať kresťansky, nejde o hocijakú skúsenosť, ale takú, ktorú nazývame skúsenosťou stretnutia s Bohom. Iste, táto skúsenosť môže mať aj veľmi osobnú podobu – napr. že nás niekto ľúbi. Napokon, nie je to náhoda, že práve katolícka cirkev nazýva vydarené manželstvo sviatosťou čiže znamením Božieho pôsobenia. Ale skúsenosť s Bohom nezužujme len na skúsenosť súkromnej lásky. V dnešnom úryvku z Pavlovho listu Korinťanom sme o skúsenosti s Bohom počuli rozprávať pomocou zvláštnych obrazov. Pavol sa snažil ľuďom v Korinte vysvetliť, ako pôsobí Boh, a použil pritom tri obrazy zo Starého zákona: oblak, more a skalu. Všetky tieto obrazy pochádzajú z prírody a znázorňujú niečo silné. V Starom zákone oblak, ktorý zahaľuje horské končiare, symbolizoval Božie tajomstvo, ktoré neprekukneme, ale máme s ním skúsenosť, že nás zahaľuje a chráni. More je tiež tajomné; smerom do diaľky i do hĺbky môže nás desiť, ale najmä nás nesie a chráni. „Naši predkovia prešli cez oblak i cez more“, pripomína Pavol. Čiže Boha zažívali ako tajomného, ale aj chrániaceho. Na svojej ceste „pili zo skaly“, pripomína ďalej apoštol. Hovoril o skale, o ktorej sa v Starom zákone píše, že z nej vytryskol prameň vody, keď židia na ceste z Egypta trpeli smädom. Už rabíni premýšľali, čo sa tým myslí. Jedni tvrdili, že išlo vlastne o studňu (vyhĺbenú do skaly), iní, že o alegóriu Božej múdrosti. Pavol povie, že tá skala je Kristus; z neho pijeme, ako z prameňa Božej múdrosti.

Všimnime si, že apoštol v liste Korinťanom nespomína nešťastia, ale zážitky obohatenia, posily a občerstvenia, cez ktoré sa k nám prihovára Boh. Tieto skúsenosti spomína aj preto, aby nás napomenul: Keď sme zažili, ako nás Boh vedie a chráni, nepremárnime túto skúsenosť! Toto je napomenutie, ktoré si dávajú Ježišovi učeníci. Toto je pôstna výzva kresťanskej cirkvi. Nie strašenie nešťastím, ale napomenutie: Buďme verní skúsenosti, ktorá nás pozitívne poznačila! Už Ježiš takto napomínal. Nikdy neoznačil nejaké nešťastie za trest Boží, ale varoval napr. mestá na brehu Galilejského jazera, kde najčastejšie hlásal evanjelium: Beda vám, lebo hoci ste veľa dostali a medzi vami sa stali veľké zázraky, nekajali ste sa (Mt 11,20-24). Takto sa aj my máme napomínať. Apoštol Pavol to raz formuloval aj tak, že si nemáme byť nič dlžní okrem vzájomnej lásky. K náprave nás nemá viesť škoda, smola, nešťastie, ale zážitok Božej a ľudskej lásky. K nemu máme pridať svoju lásku. To je alfa a omega kresťanského pokánia.

Pri pohľade na budúcnosť cirkvi, ktorá sa teraz modlí, aby si našla nového pápeža, ide opäť o to isté. Cirkev si hľadá človeka, ktorý nebude do popredia dávať seba, ale skúsenosť Božej a ľudskej lásky, človeka, ktorý pomôže aj tomu poslednému veriacemu, aby zatúžil byť reprezentantom tejto lásky. Jeden významný teológ nedávno povedal, že ak si cirkev nevyberie správneho človeka, nastane pre ňu „doba ľadová“. Na túto otázku ja odpovedám trochu inak: Boh nečaká len na nového pápeža. Vždy chcel konať a konal aj cezo mňa a cez teba. Iste, aj cez pápeža. Ale zároveň cezo mňa a cez teba. Ak to pochopíme a budeme uskutočňovať, aj tie ľady sa roztopia. Napokon tak, ako už mnohokrát v minulosti.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 17 x


Top