» články » detail článku

Homília - Veľkonočná nedeľa

Jn 20,1-18 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

31.3.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Podľa odborníkov na spoločnosť stáva sa Veľká noc podobne ako Vianoce komerčným sviatkom a príležitosťou len na oddych. „Spoločnosť smeruje čoraz viac ku konzumu a materiálnemu zabezpečeniu, ľudové tradície udržiavajú len členovia folklórnych skupín a za skutočne najväčšie sviatky považujú Veľkú noc už len kresťania“, hovorí pracovníčka jedného nášho kultúrneho strediska.

Aby sme niečo považovali za veľké, ba najväčšie, musí to mať pre nás veľký význam. Podľa dnešného evanjelia mala pre Máriu Magdalénu takýto význam najskôr úcta voči Ježišovmu mŕtvemu telu. Kvôli tomu chodila k hrobu aj za tmy, a tak prvá zistila hroznú vec: „Vzali Pána z hrobu a nevieme, kam ho položili.“ Zdá sa, že Mária Magdaléna, Peter a Ján chceli zabrániť zneucteniu Ježišovho tela po smrti; preto bežali k hrobu. Podľa nasledujúceho rozprávania sa však ich zmýšľanie mení. Evanjelium hovorí o Petrovi, že videl prázdny hrob; o Jánovi však povie viac: nielen videl, ale aj uveril. A o Magdaléne sa v evanjeliu píše, že ako jediná pri hrobe zostala a plakala. A keď sa nahla do hrobu, nevidela len pohrebné plachty, ale aj anjelov, s ktorými sa dokonca rozprávala. Dnešní psychoanalytici by povedali, že sa Mária Magdaléna rozprávala sama so sebou, s tým, čo v nej bolo anjelsky čisté a úprimné. Isté je, že aj s anjelmi hovorí len o stratenom mŕtvom tele. Ale potom sa jej neprihovoria už len anjeli, ale Ježiš sám. Ohľaduplne sa jej pýta na dôvody jej plaču a ona mu tak žensky opakuje, čo povedala už predtým: Povedz mi, kde je, a ja si ho vezmem. Podľa evanjelia Magdaléna poznáva Ježiša až vtedy, keď ju osloví jej menom. Oslovenie vlastným menom v Biblii označuje, že sa nás niekto dotýka v jadre našej bytosti. Tento dotyk prináša Márii Magdaléne dôležité oznámenie i veľké poverenie. Ježišovo oznámenie znie: „Vystupujem k svojmu Otcovi a vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a vášmu Bohu.“ A poverenie spočíva v tom, aby Mária Magdaléna šla za jeho bratmi (učeníkmi) a zvestovala im to.

Jánov text evanjelia vznikol neskôr po Ježišovej smrti (asi po r. 90 n. l.); tiež azda netreba pripomínať, že žiadne z evanjelií nie je historickou kronikou, ale zvestovaním viery. Čitateľovi, ktorý text pokladá za kroniku, môže sa zdať, že niekto uveril v Ježišovo vzkriesenie preto, že videl prázdny hrob. Evanjelium však dosť jasne hlása, že vidieť prázdny hrob ešte nič neznamená – len ďalšiu smutnú zvesť, že niekto ukradol Ježišovo telo, aby ho zneuctil. O Jánovi sa síce píše, že videl a uveril, ale zjavne nie preto, čo videl. Napokon, jeho meno sa v texte ani nespomína, ale skrýva sa za tajomným označením: „Ten druhý učeník, ktorého mal Ježiš rád.“ Akoby sa naznačovalo, že cesta k viere, nie je videnie, aspoň nie fyzické, ale láska. Láska otvára oči viery aj Márii Magdaléne, veď oslovenie menom je oslovenie v láske. Zároveň sa dozvedáme o novej situácii. Láskou ma už nedrž, hovorí Ježiš, vystupujem k môjmu a vášmu Otcovi. Tým sa nám dostáva aj vysvetlenia, čo je zmŕtvychvstanie. Nie je to návrat do pôvodného života, nie je to pokračovanie života, je to nový život, vystúpenie k Bohu a Otcovi. Ježiš je teraz u Boha a s ním.

Môžeme sa pýtať: Vari doteraz nebol Ježiš u Boha a s ním? Isteže bol, ale išlo o niečo podobné, ako keď povieme, že niekto je dobrý človek, teda má „Boha pri sebe“. Zmŕtvychvstanie však nie je morálna záležitosť, neohlasuje, že Ježiš je spravodlivý. Ohlasuje, že je Bohom navždy premenený, nový. Na to vlastne ani nemáme vhodné slová. Vzkriesený Ježiš nám to však pomáha pochopiť, keď hovorí, že ten Boh, ku ktorému ide, je aj náš Otec a Boh. „Viera v Boha, ktorý kriesi mŕtvych, je radikalizácia viery v Boha ako Stvoriteľa“, hovorí teológ Hans Küng. Boh, o ktorom veríme, že bol na začiatku všetkého, bude aj na konci. Je Prvý a Posledný, Alfa i Omega, ako je to poznačené na veľkonočnej sviečke. Ako sa však môžeme dostať k tejto viere, ako môžeme v dnešnom svete byť aj my šťastní nie preto, že sme ešte mladí a zdraví alebo bohatí, ale že sme kresťania? Nezávisí to všetko od Boha, aby aj nám zjavil, že je Bohom a Otcom Ježišovým a zároveň naším? Nie, nezávisí všetko od Boha. Predsa aj my si môžeme vybrať ako Peter, Ján či Mária Magdaléna, s kým budeme chodiť, s kým sa budeme kamarátiť, s kým (ak vôbec) budeme meniť svet k lepšiemu. Tiež, nad kým budeme plakať a za kým smútiť, keď sa veci nebudú dariť. A tiež podržať si nádej, že aj nám sa živý, Bohom vzkriesený Ježiš prihovorí otázkou: Prečo plačeš, koho hľadáš?

Videl som televízny dokument o hlavnom opátovi benediktínskej rehole Notkerovi Wolfovi. Je to mimoriadne vyťažený človek, na starosti má temer 900 kláštorov. Len mailov musí každý deň vybaviť vyše 80. Keď si s ním režisér dohodoval stretnutie, dostal v priebehu polroka len jeden termín. Jednoducho mal stále plný kalendár. To však neznamená, že sa opát Notker naháňa. Navštevuje všetky krajiny sveta, často je v lietadle, ale predovšetkým je to človek ticha a modlitby. A navyše, má rád hudbu, dokonca tento asi 70 ročný muž hrá pravidelne s jednou mládežníckou rockovou skupinou. Smial sa, keď hovoril, že skupina hrá najradšej „Highway to hell“ (Priama cesta do pekla), ale že on si najradšej spieva „My best friend“ (Môj najlepší priateľ). Nehrá s mladými preto, aby ich lákal na vieru. Hrá preto, lebo má rád hudbu a chce byť medzi ľuďmi, lebo, ako zdôraznil, ak niekto z cirkvi nevie byť medzi ľuďmi, stratí zmysel pre realitu. A ja dodávam: tiež cestu k Ježišovej Veľkej noci. Zaželajme si, aby sme cestu k ľuďom a Ježišovej Veľkej noci nikdy nestratili.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 2 x