» články » detail článku

Homília - 3. veľkonočná nedeľa (C)

Jn 21,1-19 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

14.4.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Nedávno mi jedna priateľka povedala svoj postreh: Ľudia nikdy nehovoria o tom, žeby sa im zjavil Kristus, ale keď, tak Panna Mária... Áno, je to zaujímavé; cirkev uznáva, že niekomu sa Panna Mária môže zjaviť, mnohým však uniká, že cirkev len dovoľuje uznávať súkromnú skúsenosť niekoho, jeho víziu, za osobne pravdivú a užitočnú pre ostatných. Aj to len vo výnimočných prípadoch. Podobné je to s možnými víziami iných svätých, vrátane sna napr. s našimi zosnulými rodičmi. Súkromné zjavenia sú vždy vratké – niekedy bludy, inokedy užitočné zážitky. So zjavením Krista, ktoré patrí k základu kresťanskej viery, je to celkom inak. Na otázku ako, nám pomôže odpovedať dnešné rozprávanie z evanjelia.

Toto rozprávanie nájdeme v poslednej kapitole Jánovho evanjelia. Spomínajú sa tu Ježišovi učeníci, ktorí idú loviť ryby, ale nemajú úspech. O Ježišovi sa hovorí podobne ako pri iných zjaveniach po jeho smrti, že je nepoznateľný. Poznať sa dá až vtedy, keď prehovorí, alebo presnejšie, keď ľudia urobia, čo im radí. Zasa to nespozná hneď každý, ale ten, „ktorého mal Ježiš rád“. Jánovo evanjelium takto skrýva meno apoštola Jána a ukazuje na lásku ako cestu k pravde. Láska sa prežíva i podelením sa o jedlo. Ježiš nielen dožičil úspech v love rýb, ale sám vopred ryby pripravil a ponúkol. Príbeh vrcholí otázkami, ktoré Ježiš dáva Petrovi. Ježiš sa nepýta, či Peter vie, že ho má Ježiš rád, ale opačne, či má Peter rád jeho. Možno je to úmyselne takto v Jánovom evanjeliu napísané, aby sa naznačilo, že jedna vec je tešiť sa z niekoho lásky (hoci aj od Boha) a iná vec je stať sa predstaviteľom tejto lásky pre iných. Obrazne povedané, stať sa dobrým pastierom Ježišových baránkov a oviec.

Rozprávanie z evanjelia nie je o súkromnom videní nejakého apoštola, kde by on videl a iní nevideli, a tí ostatní by len následne chodili modliť sa na miesto vízie toho vidiaceho (ako sa to deje napr. v Litmanovej či Medžugorí). Rozprávanie z evanjelia nespomína, že vzkriesený Ježiš sa niekomu zjavil pri modlitbe, ale uprostred práce – lovu rýb, tiež tam, kde ľudia niečo spolu robia a hostia sa, ako aj tam, kde preberajú zodpovednosť za iných ľudí a za zverené poslanie. Na tomto vidíme rozdiel medzi tým, čo myslíme zjavením Krista, a súkromným zjavením. Kým súkromné zjavenie je zážitkom jedného, ktorý môžu, ale nemusia obdivovať iní, pri zjavení Krista ide o zjavovanie Boha cez Krista pre svet. Súkromné zjavenie je na rozdiel od normálneho zjavenia nespoľahlivé, lebo nie je ani racionálne ani kolektívne overiteľné; má totiž podobu emocionálno-umeleckého zážitku. Normálne zjavenie Boha (napr. vo vzkriesenom Kristovi) je však racionálne i kolektívne overiteľné.

Sme napr. sklamaní z neúspechu v živote, a pýtame sa, kto nám poradí. Vtedy dostaneme nejaké vnuknutie, počujeme volanie či výzvu. Nemusíme to počúvnuť, ba môžeme to pokladať za prelud, ale keď ten hlas experimentálne vypočujeme, zistíme, či to funguje. Nepríde zbohatnutie, nevráti sa stratené zdravie, ale odrazu opäť nájdeme pokoj, obnovíme narušené vzťahy, zbavíme sa pesimizmu. Pýtame sa, či ten hlas, ktorý sme počúvli, je od Boha? Pozveme na rozhovor a pohostenie ľudí, ktorí sa pýtajú podobne. Po istom čase sa dostaví porozumenie. Pýtame sa ďalej a rozhliadame sa a zisťujeme, že nemôžeme síce ani v cirkvi dôverovať každému, ale ak niekde, tak v Kristovej cirkvi, nie náhodne, ale systematicky, nájdu sa ľudia, ktorí ako kedysi Peter odpovedali na Kristovu lásku svojou láskou a prijali za iných zodpovednosť. A my v nich nájdeme oporu. O tomto je aj rozprávanie z Jánovho evanjelia: vyjadrenie skúsenosti kresťanov, ako možno zažiť, že Ježiš je u Boha a že nám pomáha mocnejšie ako pred svojou smrťou.

Pred časom sa stal známym film „O bohoch a ľuďoch“, príbeh o mníchoch z Alžírska, z oblasti Tibhirene, ako sa rozhodovali, čo urobiť v čase ohrozenia moslimskými teroristami. Nik z tých zbožných mužov, ktorí nerobili propagandu kresťanstvu v Afrike, ale jednoducho slúžili moslimským blížnym, nedostal súkromné zjavenie, aby vedel, čo má urobiť. Napokon sa rozhodli zostať a okrem dvoch všetci násilne zahynuli. Ale na ich príbehu možno presne odčítať, čomu veríme, keď hovoríme, že Boh nás v Kristovi neopustí, že stojí na brehu našej existencie, aj keď ho najprv nevnímame. Keď sa však poctivo pýtame a radíme, čo robiť, a slúžime iným, a riskneme byť verní tichému hlasu v nás, nájdeme istotu a pokoj. A ako sa píše v Jánovom evanjeliu, vtedy už ani jeden z nás sa nepýta: kto si ty?, lebo všetci vieme, že je to Pán (Jn 21,12).


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 386 x