» články » detail článku

Homília - 28. nedeľa cez rok (C)

2 Tim 2,8-13 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

13.10.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Istý filozof sa nedávno na margo situácie na Slovensku a v Čechách vyslovil, že sme sa dali chytiť do pasce moralizmu. Moralizmus nie je morálka. Je to ideológia, ktorá delí spoločnosť na zlých a správnych. V takomto pohľade na svet sa však problémy neriešia, ale namiesto súťaže o lepšie riešenie prebieha spor o to, kto je (ne)morálnejší. Tento prístup prenikol aj do cirkvi. Málo hovoríme o nádeji, ktorá nás nesie a veľa posudzujeme, ktorý biskup, ktorý kňaz či ďalší človek je lepší alebo horší, modernejší alebo zaostalejší. Môže sa niekto opýtať: Vari nezáleží na tom, ako sa ľudia správajú? Odpovedám: Záleží. Ale zároveň sa pýtam: Kto sa opovažuje dávať seba za vzor?

V listoch Timotejovi, z ktorých si po tieto nedele čítame, počúvame povzbudenia starého apoštola adresované mladšiemu spolupracovníkovi. Zvlášť v druhom liste Timotejovi je apoštol osobný, nezakrýva, ako mu je ťažko, píše aj o tom, že ho opustili priatelia, ktorým dôveroval. Vždy znova však zdôrazní to podstatné. Tým nie je nejaké morálne povýšenie sa nad iných, ale vyznanie viery. Dnes sme počuli, na čo máme pamätať: Predovšetkým na Ježiša Krista z potomstva Dávidovho, vzkrieseného z mŕtvych. Apoštol toto hovorí ako „svoje“ evanjelium, pre ktoré je ochotný trpieť. Apoštolovo vyznanie vyústi temer do poézie, keď napíše: „Ak vytrváme, spolu s ním (Ježišom) budeme aj kraľovať; ak ho zaprieme, aj on zaprie nás.“ Potom však nečakane povie: „Ak sme neverní, on zostáva verný, veď nemôže zaprieť seba samého.“ (2 Tim 2,11-13)

Čo môžeme vyrozumieť z tohto vyznania? Apoštol uvádza dva argumenty: Ježišovo vzkriesenie a jeho dávidovský pôvod. Ten druhý argument je zjavne určený kresťanom – židom, veriacim v Mesiáša z potomstva Dávidovho. Ten prvý – vzkriesenie – je spoločný kresťanom zo židovstva i pohanstva. Medzi židmi verili v osobné vzkriesenie z mŕtvych zvlášť farizeji. U nás majú farizeji zlé meno, mali by sme však rozlišovať. Pavol bol pôvodne farizej a Ježiš tiež často chodil medzi nich. Vieme, že sa s nimi sporil, nie však o samotnú morálku, ktorej boli oddaní, ale o poradie, o to, čo je prv: morálka alebo viera. Ak morálka, všetci sa musíme cítiť pred Bohom vinní, lebo nik si nemôže namýšľať, že je spravodlivý sám zo seba. Ak viera, potom platí tá zdanlivo záhadná veta: Ak sme neverní, on (Ježiš v Bohu) zostáva verný, veď seba nemôže zaprieť. Z 2. listu Timotejovi sa dozvedáme, že Pavol písal list vo väzení. Ide o druhé väzenie v Ríme, tesne pred smrťou. Zdá sa, že Pavol už vedel o Petrovej smrti (r. 67 za cisára Neróna) a jeho slová o zapretí si možno vysvetliť ako narážku na to, ako Peter kedysi zaprel Ježiša. Pavol vedel, že Peter sa neskôr obrátil, znova sa prihlásil k Ježišovi a vytrval až po smrť. Akoby sa Pavol pýtal: Ako sa Peter obrátil? – Tak, že Ježiš (mu) zostal verný. On síce rešpektuje aj naše hriechy a zapretia, teda nenatíska sa nám, ale ani nezapiera seba samého, zostáva milujúci a oslovujúci. To je vlastne jeho vzkriesenie pre nás, že nás opätovne oslovuje a umožňuje nám obrátenie a návrat. Peter a Pavol sa nestali veľkými ľuďmi na základe morálky, ale viery. Toto je „moje“ evanjelium, toto je „moja“ radostná zvesť, zdôrazňuje apoštol.

Ak sa nazdávame, že náš život alebo náš svet sa dajú zachrániť morálkou, mýlime sa. My sa jednoducho nemôžeme chváliť, že nie sme hriešni. Ak sa môžeme niečím chváliť, tak tým, vďaka čomu neprepadáme do skepsy a pesimizmu. A to je viera, ktorá nás zachraňuje. Viera je vzťah, vo viere nie som sám, vo viere koná aj ten druhý, čo ma miluje, čo je verný, aj keď som ja verný nebol. V jednej televíznej relácii debatoval o náboženstve protestantský kazateľ a sekulárny humanista či ateista. Ten sa vyslovil, že evanjeliá pozná a Ježišovu reč na hore (blahoslavenstvá atď.) pokladá za čosi úžasné. Kresťanom však nemôže byť, lebo neprijíma vieru v zmŕtvychvstanie. Povedal, že chápe aj to, že rozprávky majú svoju múdrosť, ale nechce zamieňať rozprávku za realitu. Keď som ho počúval, uvedomil som si, že nevieme, o čom hovoríme. Kresťanská viera vo vzkriesenie nie je rozprávka. Tou je naopak predstava, že možno v spoločnosti oddeliť čistých od špinavých, že možno raz navždy vyšetriť a odstrániť „gorilu“ a pod. Skôr ako dosiahneme morálku, potrebujeme sa premeniť, a to je možné jedine zážitkom vzkriesenia. Takého, ako zažil Pavol, ako Peter, ako by mal zažiť každý kresťan.

Pred rokmi som bol s kňazmi spolužiakmi na jednom stretnutí. Čakali sme na námestí vo Zvolene ešte na kohosi a medzičasom sme zašli do kaviarne. Jeden priateľ si sadol rovno za barový pult vedľa občana, ktorý tam popíjal svoj koňak. Zo žartu začal doňho rýpať, aký má cieľ života. A ty máš aký, opýtal sa ten človek. Kolega zdvihol pohárik a povedal, že pripíja na zmŕtvychvstanie. Jeho sused pri barovom pulte zareagoval, že to je hlúposť a že on žije a pije len na potešenie s mladými ženami. Trochu sme stratili reč, ale kolega sa nedal, objednal koňak ešte raz aj jemu, nech si dá na zmŕtvychvstanie. Či ho zažil, neviem, ale takáto príhoda je dobrým príkladom toho, že skutočný život sa nedeje medzi morálkou a nemorálkou, ale medzi dvomi evanjeliami: Evanjeliom akéhosi ľahkého potešenia a evanjeliom premeny a vzkriesenia. To skutočné evanjelium sa pozná napokon aj podľa toho, že tzv. ľudské radosti nevylučuje, ale ich začleňuje a prekračuje.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 18 x


Top