» články » detail článku

Homília - Vianoce vo dne

Tit 3,4-7 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

25.12.2013, streda

Autor: Karol Moravčík


Bez preháňania sa dá povedať, že vianočné sviatky patria u nás k sviatkom najobľúbenejším. Každý z nás by vedel niečo pekné o Vianociach povedať – od detí, ktoré sa tešia z prítomných zážitkov a darčekov, až po nás starších, ktorí sa viac venujeme svojim spomienkam a všímame si, čo nás ľudsky obohatilo a za čo chceme byť vďační.

Práve preto, že Vianoce sú také obľúbené sviatky, patrí sa nám aj vidieť tenkú hranicu medzi našimi túžbami a skutočnosťou. Na 4. adventnú nedeľu i pri polnočnej sv. omši som túžbu, našu ľudskú túžbu po peknom, vydarenom živote, označil za východisko ku každej zachraňujúcej skúsenosti. Zachraňujúcou skúsenosťou myslím všetko to, čo prináša životu radosť a pokoj, tiež schopnosť znova začínať, ako aj vedomie dôvery a pokoja zoči-voči ťažkým úderom osudu, vrátane smrti. List Titovi, ktorý patrí k spisom prvotného kresťanstva a nachádza sa medzi textami Nového zákona, dnes ako prejav tejto zachraňujúcej skúsenosti spomína Božiu dobrotu a jeho lásku k ľuďom. Táto dobrota a láska Boha slúži spáse človeka. Podobne dnes čítame z úvodu do Jánovho evanjelia, že jestvuje čosi ako pravé svetlo pre ľudí a toto svetlo prišlo na svet, ale mnohí ho nespoznali. Tým však, čo ho spoznali a prijali, dalo toto svetlo moc stať sa Božími deťmi.

Na týchto vyjadreniach kresťanskej tradície Nového zákona môžeme vidieť celý problém tenkej hranice medzi túžbou a skutočnosťou. Tenká hranica je problém, lebo sa môže ľahko nevidieť a prekročiť. Vtedy hovorievame, že si zamieňame dojmy s pojmami a sny so skutočnosťou. Kto nemá túžby, akoby už nežil, ak sú ale naše túžby nesprávne, klameme sa a vytriezvenie býva smutné. Myšlienky z Listu Titovi, ktoré sa na Vianoce čítajú pri sv. omšiach, nám pripomínajú, že najväčší dar, ktorý dostávame, je vedomie o tom, že sme milovaní a obdarúvaní. Nie vecami, ale samotnou existenciou, potom inými ľuďmi a prírodou, a napokon aj Bohom. Kto nevládze veriť v Boha, je dobré, aby si aspoň zachoval výhľad na možnosť jeho jestvovania, výhľad na existenciu, ktorá nás nepohlcuje ako hlbiny nočnej tmy, ale objíma ako svetlo slnka.

Ak mám upozorniť na nerozumné prekročenie tenkej hranice medzi túžbou a skutočnosťou, tak sem patrí, ak sme v prvom rade vďační za veci, nie za svoju existenciu, ak sa ľudí v prvom rade zmocňujeme, namiesto toho aby sme sa s nimi o svoju existenciu delili, a napokon, ak sa pred možnosťou najväčšej existencie, Boha, uzatvárame, namiesto toho aby sme ju hľadali. Skutočnosť nepustí: Veci nemôžu byť viac ako ľudia, iných ľudí a prírodu nemôžem brať ako materiál na uspokojenie svojich potrieb a nič iné okrem Boha nemôžem povýšiť na trón, aby som sa tomu klaňal. Ak to robím, prekračujem hranicu medzi túžbou a skutočnosťou.

Evanjelický teológ Dietrich Bonhoeffer pripomínal, že Božiu milosť nemožno chápať ako lacnú. Boh nám ju dáva zadarmo, ale nie nadarmo. Nemôže byť lacná v tom zmysle, že z toho všetkého, čo veríme, z čoho sa aj na Vianoce tešíme, nevyvodíme dôsledky pre náš život. Ak kedysi evanjelická teológia zdôrazňovala, že katolíci chodia na omše a na spoveď akoby boli v strachu, že Božia milosť nestačí, tak evanjelik Bonhoeffer zdôraznil, že naozaj nestačí, ak sa chápe ako láska, za ktorú sa nemusím poďakovať. A to poďakovať znamená aj zápasiť za to, k čomu milosť dostávam – k tomu, aby som sa stal človekom lásky, aby svet sa stal svetom lásky, nie zloby a sebectva. On sám si z toho vyvodil až také dôsledky, že sa v čase druhej svetovej vojny zapojil do pokusu o odstránenie Adolfa Hitlera. To sa nepodarilo a za účasť na sprisahaní bol tesne pred koncom vojny popravený. Božia milosť zaväzuje, nesmie viesť k tomu, aby sme ruky zložili do lona – to vedel aj Oscar Romero, arcibiskup San Salvadoru, ktorého roku 1980 zavraždili ľudia najatí vojenskou juntou a s ňou spojených finančných kruhov, lebo kritizoval ich nenásytnosť a ubližovanie chudobným ľuďom. „Kto chce mať účasť na večných hodnotách, musí sa stať Božím spolupracovníkom na spravodlivosti, pokoji a láske v kráľovstve tohto sveta“, hovorieval Romero.

Pápež František nás dnes pozýva: „Hľadaj Pána v jasliach, hľadaj ho tam, kde ho nikto nehľadá, v tých, ktorí sú chudobní, prostí a nepatrní. Nehľadaj ho v žiari svetiel veľkomesta, nehľadaj ho v tom, čo je len zdanie. Nehľadaj ho v pohanskom systéme, ktorý vládne a ktorý sa nám stále nanucuje. Hľadaj ho vo veciach, kde by si ho nehľadal, v tom, čo ťa prekvapuje.“ Prijmime toto pozvanie hľadať Pána a vystaviť sa prekvapeniu. Nájdeme jeho i seba a budeme tvoriť svet radosti a pokoja, ktorý sa nám nepominie. Veľká vďaka všetkým, ktorí sa o to snažia po celý rok, ktorí sú počas celého roka vianočnými ľuďmi a nemýlia si túžby so skutočnosťou.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 8 x