» články » detail článku

Homília - Kvetná nedeľa (A)

Mt 27,11-54 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

13.4.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Keď sme dnes prišli do kostola, okrem známeho programu sv. omše mali sme aj slávnostné privítanie pred kostolom, a potom sme ako evanjelium počúvali spev o Ježišovom umučení, ktorý voláme pašie. Keď si všimneme obsah privítania a obsah pašií, všimneme si, že o Ježišovi sa tu hovorí zvláštnymi titulmi. Zástupy ľudí, ktoré ho vítali v Jeruzaleme, ho nazývali „Dávidov syn“. Potom bol otitulovaný ako „židovský kráľ“, čo však neznamenalo pochvalu, ale obvinenie. Z hľadiska Rimanov totiž každý, kto sa bez ich dovolenia nazýval židovským kráľom, bol rozvracač a burič. Po svojej smrti dostal Ježiš ešte jeden titul. Veliteľ vojakov, ktorí uskutočnili ukrižovanie, mal povedať: Naozaj bol „Syn Boží“.

Dávid bol židovským kráľom v r. 1010 až 970 pred Kr. Neskôr sa medzi Židmi po stáročia tradovalo, že slávne časy sa vrátia vtedy, keď sa jeden z potomkov Dávida stane kráľom. Vieme, že časť Židov sa istý čas nádejala, že to bude práve Ježiš, kto naplní tieto očakávania. Keďže nenaplnil, nestal sa kráľom na spôsob Dávida, oslavný titul stal sa nadávkou a dôvodom odsúdenia. S nápisom nad hlavou „židovský kráľ“ ako dôvodom odsúdenia napokon Ježiš aj zomrel. Prečo v tejto smutnej situácii bol Ježiš pomenovaný ako Syn Boží?

Treba si všimnúť, že toto označenie prichádza z inej strany, akoby sme očakávali. Nepovie to o Ježišovi niektorý veriaci Žid, ani apoštol, ale veliteľ vojakov, pravdepodobne pohan. Ak sa pozrieme na začiatok Matúšovho evanjelia, z ktorého tento rok čítame pašie, uvedomíme si, že len v tomto evanjeliu sa píše o príchode mudrcov (pohanov) do Jeruzalema a Betlehema, aby sa poklonili – doslova sa u Matúša píše – židovskému kráľovi (Mt 2,1-12). O pár riadkov vyššie, v 1. kap. Matúšovho evanjelia, je ako syn Dávidov titulovaný Jozef. Jemu Boh odkazuje, aby prijal Máriu za svoju ženu, lebo dieťa, ktoré počala, je z Ducha Svätého, teda Syn Boží.

Čo sa naznačilo na začiatku, potvrdzuje sa na záver. Evanjelista Matúš to chce povedať všetkým, a najmä Židom: Svojho kráľa nenájdeme vtedy, ak budeme hľadať pýchu a moc. Nenájdeme ho vtedy, ak sa necháme viesť v chápaní náboženskej viery veľkňazmi, zákonníkmi a farizejmi. Nájdeme ho však vtedy, ak budeme hľadať kráľa, ktorý počúva Boha a korí sa mu a žije Božiu lásku, ktorá je nezištná, a to pre všetkých – Židov i pohanov, bohatých i chudobných. Nájdeme ho vtedy, keď budeme aj kráľa Dávida nasledovať v tom, v čom bol najkrajší: v jeho pokore pred Bohom.

Inak povedané: Dôležité nie je byť kráľom, ale dcérou a synom. Nie synom Dávida, ale Synom Božím. Alebo povedané ešte inak: Človekom, ktorý niečo dokáže vo svete, môžem byť len vtedy, ak sa najprv poďakujem za to, čím som obdarovaný. A ak život, ktorý mám, a tituly či hodnoty, ktoré počas života dosiahnem, nebudem brať ako korisť, ktorej sa zmocním, ale ako dar, ktorý prijmem, a potom aj vďačne rozdám. Tak ako Ježiš, ktorý rozdal celý svoj život.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 16 x