» články » detail článku

Homília - Zoslanie Ducha Sv. (A)

Jn 20, 19-23 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

8.6.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V slovenskej spoločnosti podľa štatistických ukazovateľov tvoria kresťania väčšinu obyvateľstva. Tak je to stále aj v Bratislave, aj v Devínskej Novej Vsi. Kresťania, či už katolíci, evanjelici alebo ďalší tvoríme väčšinu tejto spoločnosti, tohto mesta, tejto obce. Z jednej strany nás teší táto „väčšinová“ situácia, z druhej strany sa však ozýva ustarostená otázka: Prečo naša spoločnosť, naša obec, nevyzerá inak, prečo správanie nás, členov tejto spoločnosti, nevyzerá inak, omnoho lepšie a krajšie, keď my, kresťania, tvoríme väčšinu tejto spoločnosti? Otázka je ustarostená, ale zároveň prezrádza náročné povedomie, z ktorého pochádza. Je to vedomie, že kresťanská viera je čosi, čo má byť pekné, čo má byť pekne žité, a to tak, že to ako veľká hodnota bude verejne viditeľné.

Keď sa pýtame na podstatu, z ktorého pochádza toto vedomie (že naša viera nemá byť len povrchná záležitosť), tak odpoveď treba hľadať v zakladajúcej skúsenosti našej viery. Pred všetkými múdrymi príkladmi a radami je tou zakladajúcou skúsenosťou predovšetkým skúsenosť s Ježišom zmŕtvychvstalým. Podľa dnešného čítania z Jánovho evanjelia sa Ježiš zjavuje ako ten, kto sa delí o svoje poslanie s učeníkmi: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás“, hovorí Ježiš. K tomu poslaniu patrí odovzdanie Ducha Svätého. Prijmite ho, hovorí Ježiš, a akoby navyše dodáva: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú zadržané.“

Táto zmienka nám možno znie zvláštne, ale úzko súvisí s tým prvým Ježišovým oslovením: Ako mňa poslal Otec, tak je teraz posielam vás. Ježišovým poslaním je život obohatiť, učiniť ho slobodným, krásnym, preto treba odpúšťať hriechy. Toto odpúšťanie však nemôže byť detinské a naivné, ale naozajstné a mocné. To je možné len vtedy, ak sa nedeje ako povestné „pľasnutie do vody“, ale ako skutočný čin. Boh Otec posiela Ježiša ako svojho Syna pre nás, pre náš život. Posiela ho ako Ducha, ako silu, ktorá nás má preniknúť, v nás pôsobiť. Kto sa otvorí tejto sile, skúsi oslobodenie a spozná odpustenie hriechov. Apoštol Peter pri zjavení zmŕtvychvstalého Krista dostal od neho otázku: Peter, miluješ ma? Odpustenie Petrovi, ktorý pred časom Ježiša zaprel, udialo sa následne v komunikácii medzi ním a Ježišom. Udialo sa v rozhovore o láske k Ježišovej veci, o túžbe žiť pre jeho vec. Tou vecou nie je nič iné ako život pre dobro sveta, pre dobro ľudí. V tom zmysle zaznelo známe Ježišovo poverenie, dané Petrovi: Pas moje ovečky! Rob to isté, k čomu mňa poslal Otec. Staraj sa o ľudí, povzbudzuj, posilňuj, buď zodpovedný...

Nedávno pri slávnosti Prvého sv. prijímania sme pomocou príkladu colníka Zacheja, ktorý sa zásadne zmenil po stretnutí s Ježišom, deťom vysvetľovali, že pozitívna zmena je možná: Kto sa vystaví Ježišovmu pôsobeniu, zmení sa. Jeden priateľ mi povedal, že jemu sa to nezdá. Ak je niekto povrchný, samoľúby, do seba zahľadený, taký aj zostane; vraj len ako herec mení úlohy, v ktorých počas života účinkuje. Osobne nie som taký pesimista, ale asi treba dodať, že uveriť alebo prijať odpustenie, prijať Ducha Sv., je možné len vtedy, ak najprv zatúžime po zmene, ak nehráme len ďalšiu rolu vo svojom živote, ale naozaj chceme zmenu, vyslobodenie, vykúpenie. Určité vysvetlenie, prečo napriek väčšine kresťanov v spoločnosti tá spoločnosť až tak veľmi kresťansky nevyzerá, ponúkol pápež František pri svojej kázni vo štvrtok 5. 6. 2014. Spomínal ľudí, ktorí sa tvária, že sú v cirkvi, ale v skutočnosti sú v nej len ako podnájomníci. Nepokladajú cirkev za svoj domov. Týchto ľudí rozdelil do troch skupín: uniformisti, alternativisti a prospechári. Uniformisti sú strnulí, rigidní, nechcú uznať, že Ježišovo evanjelium sa žije rôzne a že cirkev má byť ako zakvitnutá lúka, nie ako šedá vojenská deka. Alternativisti chcú zasa všetko robiť podľa vlastnej predstavy. Na niečom sa s nimi dohodneme, ale oni si vždy urobia po svojom. A prospechári hľadajú len výhody a robia si z cirkvi vlastné podnikanie. Dali by sa spomenúť aj ďalšie skupiny. Poznám ľudí, ktorí sa najprv ukážu ako veľmi aktívni, ale časom sa prejavia ako psychicky labilní. Pravidelne sú títo aktivisti „spravodlivo“ nahnevaní a ponúkajú sa reformovať svet a cirkev. Ich oheň však nie je ohňom, pri ktorom sa dobre sedí s priateľmi (ako pri opekaní slaninky), ale je ako oheň bez kontroly, čo zničí celé domy a ulice. V cirkvi, odkazuje František, je mnoho chariziem a darov Ducha Svätého. Kto chce byť v cirkvi, však musí konať z lásky, dať celé srdce a nekšeftovať. Lebo cirkev nie je dom na prenájom, cirkev je dom, kde sa žije.

Nebudeme špekulovať, aké percento kresťanov z našej štatistickej väčšiny sú ľudia, ktorí chcú úprimne svoju vieru žiť. Viem však, že niekedy stačí pár ľudí, aby sa ohník, ktorý neničí, ale zohrieva, rozhorel. Stačí pár ľudí, ktorí sú normálni hriešnici, ale s túžbou po láske Božej a ľudskej, a Duch Sv. začne cez týchto ľudí fungovať. Zažili sme to nedávno počas prípravy na prvé sv. prijímanie a sv. birmovania, zažívame to mnohorako pri rôznych iných udalostiach. Chcem sa dnes na naše hody poďakovať všetkým, ktorí sa v našej farnosti otvárajú pôsobeniu Ducha Sv. a šíria radosť, slobodu a pokoj ako svoju najvlastnejšiu skúsenosť.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 231 x