» články » detail článku

Homília - 5. nedeľa obdobia cez rok (B)

Mk 1, 29-39 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

8.2.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Už niekoľko dní uverejňujú svetové médiá kritiku na rozhodnutie pápeža zbaviť exkomunikácie štyroch biskupov, ktorí sa dali pred časom bez povolenia vysvätiť a po dlhé roky odmietali uznať dekréty II. vatikánskeho koncilu. Pravdepodobne by si túto vec málokto všimol, ak by jeden z tých biskupov, čo im pápež „odpustil“, nespochybnil pred televíznou kamerou prenasledovanie židov počas II. svetovej vojny. Z doterajších správ neviem rozlíšiť, čo je na tomto prípade politická hra a čo je skutočný problém. Osobne som však smutný z toho, že pápež vzbudil svojím rozhodnutím dojem, že ľahšie požehná ľuďom, ktorí odmietajú výsledky vatikánskeho koncilu, ako ľuďom, čo koncil bránia a jeho uznesenia chcú uvádzať do života.

Od zvolania koncilu pápežom Jánom XXIII. uplynie pomaly 50 rokov a najmä mladí ľudia sa môžu diviť, čo môže byť na vyhláseniach a dokumentoch koncilu po tých rokoch ešte zaujímavé. Ťažko narýchlo vysvetľovať, ale v krátkosti sa dá povedať asi toto: Pred koncilom vládol v našej cirkvi duch, že moderný svet je proti nám a chce nám ublížiť, a cirkev sa postavila do pozície ohradeného mesta, ktoré ten moderný svet do svojho vnútra nevpustí. Po koncile sa cirkev takpovediac rozhodla „zbúrať múry“ okolo seba a viesť s ľuďmi dnešného sveta dialóg. V istom zmysle sa prestala cirkev pýtať, kto je hriešny a kto je proti nám, a začala sa viac pýtať, kto potrebuje pomôcť, kto potrebuje uzdraviť. Aby sme si to vedeli predstaviť, netreba ísť ďaleko, stačí si všimnúť dnešné evanjelium. Ježiš podľa Markovho evanjelia chodil po celom kraji, aby sa s ľuďmi rozprával, počúval ich a uzdravoval ich. Zároveň si ani on nenamýšľal, že všetko vyrieši či vylieči a hľadal aj ticho, modlitbu a oddych.

Dá sa povedať, že na opise Ježišovej činnosti v 1. kapitole Markovho textu vidíme, čo máme ako kresťania robiť: Máme sa venovať modlitbe, máme kázať a máme pomáhať svojim blížnym. Možno sa niekto opýta: A nerobíme to, nerobí to naša cirkev? Vari nebojuje za úctu k ľudskému životu a nechráni život človeka, a to aj toho, ktorý sa ešte nenarodil, aj toho, ktorý je v kóme? Vari naša cirkev nekáže Božie slovo a neoslavuje Boha svojimi modlitbami? Ale isteže, toto všetko nejako robíme. Problém je práve s tým „nejako“. Lebo to bol ten obrat na koncile, že nám už nestačilo povedať si, že my toto všetko robíme a sme teda dobrí. Chceli sme sa tak správať a kázať, aby svet spoznal, že sa oplatí nás počúvať, oplatí sa s nami modliť a oplatí sa za nami prísť kvôli zmúdreniu a uzdraveniu. Ak nám je Ježiš vzorom, tak sa nemôžeme podobať farizejom, ktorí iným vyčítali, že ich nepočúvajú, ale máme sa podobať Ježišovi, za ktorým ľudia utekali, aj keď ich nevolal.

Samozrejme, ľudia za niekým (aspoň dočasne) utekajú aj vtedy, keď je ten človek populárny, ale možno pritom zavádza, klame a robí si na druhých biznis či kariéru. Naši dnešní konzervatívci a farizeji, ktorých málokto má rád, lebo oni temer nikoho nemajú radi, sa ale týmto argumentom bránia. Tvrdia, že cirkev môže byť populárna v modernom svete len vtedy, ak ľuďom všetko dovolí a začne tzv. „zlacňovať“ evanjelium. Ale to by sme museli predsa obviniť i samotného Ježiša, že ľudia za ním šli len preto, lebo sa im lacno ponúkal! Naučme sa rozlišovať, kedy ľudia idú za niekým, lebo sa cítia byť milovaní a pochopení a uzdravovaní, a kedy zasa idú za niekým (niečím) len preto, lebo je to pre nich pohodlnejšie. V druhom prípade sa vec pomerne rýchlo odhalí, v prvom prípade sa však vybuduje vzťah, ktorý pretrvá aj mnohé problémy a ťažkosti. Na prvý piatok som v rámci meditácie o spoločenstve cirkvi citoval aj jezuitu P. Waltera Burghardta, ktorý o svojej skúsenosti s cirkvou povedal: „Milujem tento živý, dynamický, hrešiaci ľud až na smrť. Prečo? Namiesto katolíckej závisti tu zažívam spoločenstvo lásky. Namiesto inštitucionálnej hlúposti tu nachádzam rozumnú tradíciu. Namiesto potláčania individuality tu dýcham ovzdušie slobody. Namiesto strachu zo sexu objavujem vykúpenie tela. V období neľudskosti tu nachádzam plnohodnotnú radosť a smiech. Uprostred úpadku a smrti tu pozorujem obrovský dôraz na život. Napriek zrejmej neprítomnosti Božej tu cítim skutočnú prítomnosť Kristovu.“

Miestami hovorí zvláštne tento jezuita. Situácia cirkvi nebude zrejme nikdy ideálna. Vďaka prítomnosti Kristovej je však na rozdiel od iných spoločenstiev šanca, ba reálna možnosť, aby sme tu spoločne zažili to najlepšie, čo sa zažiť dá: Spoločenstvo lásky, rozumnú tradíciu, ovzdušie slobody, vykúpenie tela, plnohodnotnú radosť, dôraz na život... Záleží na pápežovi, záleží na mne, záleží na tebe, či to zažijeme. Vďaka Kristovi, múdremu kazateľovi, chápavému liečiteľovi a tichému služobníkovi Boha, verím, že je to možné práve tu a teraz, v tejto cirkvi, ktorá sa v mene Ježiša žehná a na neho odvoláva.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 475 x