» články » detail článku

Homília - 29. nedeľa cez rok (A)

1 Sol 1,1-5b (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

19.10.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Keď sa v cirkvi hovorí o misiách, zväčša si predstavíme ďaleké exotické krajiny. Súvisí to s tým, že až do 20. st. sa Európa pokladala za kresťanské územie, kým rozsiahle priestory Afriky, Ázie, Oceánie a Latinskej Ameriky sa pokladali za územia málo kresťanské alebo pohanské. Za misie sa potom pokladala temer všetka činnosť cirkvi, ktorá sa odohrávala mimo Európy a Severnej Ameriky. V tom čase vznikli aj finančné zbierky, z ktorých sa podporuje práca misionárov v ďalekých krajinách. Dnes chápeme misie v omnoho širšom význame. Nejde v prvom rade o „obracanie“ niekoho na vieru, ale o našu kresťanskú vieru, aby bola misionárska. Súčasný pápež František opakovane pripomína, že chce misionársku cirkev, a vysvetľuje, že tým myslí cirkev dynamickú, vychádzajúcu zo seba, idúcu k ľuďom až na periférie.

Medzi kresťanmi bol apoštol Pavol prvý, ktorý pochopil, o čom je podstata cirkvi – že je to misia, otvorenosť, vyjdenie k ľuďom. Svedectvom o jeho chápaní viery je aj dnešný úryvok z Prvého listu Solúnčanom. Je to vôbec prvý, najstarší text, ktorý máme v Novom zákone. Mesto Solún leží na severe Grécka, v provincii Macedónia; Pavol im napísal list r. 50. V Solúne predtým apoštol pobudol asi dva mesiace, potom kvôli nepriateľstvu tamojších židov odišiel, ale zárodok miestnej cirkvi sa uchytil a žil. Zanedlho Pavol napísal Solúnčanom list, v ktorom hneď na úvod píše, ako veľmi si cení ich vieru, lásku a nádej.

Osobne dosť „závidím“ Pavlovi, keď si uvedomím, že on niekde strávil pár týždňov a za krátky čas odovzdal skupine ľudí kresťanskú vieru tak, že títo ľudia si nielen udržali vieru, ale sami ju aj dokázali dosvedčovať, a to aj bez kňazov a cirkevných štruktúr v našom bežnom chápaní. Asi nie je správna otázka, ako to Pavol robil, ale skôr otázka, „čo“ Pavol ohlasoval. Odpoveď zdá sa byť ľahká: Pavol ohlasoval evanjelium. Pripomeňme si, že vtedy evanjelium ako kniha nejestvovalo. Apoštol v úvode listu naznačil, čo bolo jeho evanjelium. Píše, že ono prišlo k Solúnčanom nielen v slovách, ale aj v moci a Duchu Svätom, v celej plnosti (1 Sol 1,5). Slová používame vždy, nemusíme však nimi myslieť nejaké učivo, ktoré si učitelia pripravia na vyučovanie . Apoštol v liste spomína, že ním ohlasované evanjelium sa prejavilo medzi kresťanmi v Solúne trojako: Ako dielo viery, úsilie lásky a vytrvalosť nádeje. Čo tým Pavol presnejšie myslel?

Na prvom mieste spomína vieru. Viera je základ. Hovorí sa aj dnes, že každý niečo verí. A je to pravda. Aj tí, čo tvrdia, že sú neveriaci, niečo veria. Robíme chybu, ak seba označujeme za veriacich a iných za neveriacich. Neveriaci nie sú. Jestvujú len rôzne veriaci. Mali by sme ako Pavol konfrontovať jednotlivé viery. Podľa neho viera v pravého a živého Boha oslobodzuje od viery v modly, od viery v to, čo ľudí robí neslobodnými, ustrašenými a nemilujúcimi (1 Sol 1,9-10). Takéto modly nie sú len figúrky pohanských bôžikov, ale častejšie sú to modly ako osud, moc, peniaze, úspech... V cirkvi takými modlami sú predstavy o našich pravdách a zvyklostiach, ak nimi zväzujme samotného Boha a zatieňujeme Ježišovo evanjelium. Oproti zväzujúcej viere postavil Pavol vieru oslobodzujúcu, radostnú a milujúcu. Iste o tom hovoril, ale samotnými slovami nepresvedčil. Preto napísal, že evanjelium prišlo k Solúnčanom v moci Ducha Svätého. Slovami môžeme vzbudiť záujem, podnietiť niekoho, aby sa otvoril, hľadal a porovnával, z čoho sa dá žiť. Potom sa však prejaví Boh sám, ten pravý a živý, on ľudí vedie a sprevádza. Spozná sa to na tom, ako píše apoštol, že viera nie je len viera, ale dielo a čin. Podobne láska nie je len láska, ale vyrastá z úsilia o ňu. A nádej nie je len nádej, ale je vytrvalá, neprestáva, ak sa niečo nesplní hneď. Pritom to, čo sa má splniť, nie je prechodná záležitosť, ale očakávanie Ježiša Krista, plnosti jeho prítomnosti medzi nami.

Ak chceme porozumieť, prečo sa kresťanstvo tak rýchlo šírilo v Solúne a okolí aj bez Pavlovej prítomnosti, pričom Solúnčania boli kresťanmi len pár týždňov, tak si všimnime, že nešlo o nejaké osvojovanie si katechizmu, ani opakovanie citátov z evanjelia ako knihy (ktorá vtedy nejestvovala), ale o osobné nadchnutie pre vieru, ktorá oslobodzuje, lásku, ktorá sa zažíva, a nádej, ktorá drží. Takéto kresťanstvo sa osvedčilo ako spôsob života, ktorý ľudí mení z pasívnych na aktívnych, z uzavretých na otvorených, z ustrašených na misionárov. Ak chceme na niečom vidieť, čo sa tým konkrétne myslí, všimnime si napr. udalosti na aktuálnej synode o rodine v Ríme. Pápež František a biskupi, ktorí ho podporujú, hovoria o tom, ako žiť evanjelium, ako dať najavo Božiu lásku aj ľuďom, ktorí zlyhali. Biskupi, ktorí to nechápu, stále opakujú, že cirkev musí poukazovať na nemorálnosť a hriech. Pápež na nich pred pár dňami reagoval na kázni poukázaním na židovských znalcov Zákona, ktorí presne vedeli, čo sa môže a čo nie. Ježiš však na rozdiel od nich (nie že by nevedel, čo je dobré a čo zlé) liečil rany!

Slovenský rehoľný kňaz Karol Lovaš, pôsobiaci v Čechách, na margo udalostí na synode napísal: „Tu nepomôže iné, ako vyzliecť sukne a vyhrnúť rukávy. Od morálky a práva vrátiť sa ku Kristovi. Znovu objaviť človeka a nebáť sa rán, ktoré má. Čakajú na naše pohladenie. Aby František nebol sám. Lebo na dosah je doba, kedy ľudí znovu môže začať cirkev zaujímať. Snáď zopár ľudí nám nepokazí radosť, keď Boh je „Matkou“ a cirkev „Domovom“. Prežijeme bez vedeckej morálky i práva. O to viac bez moralistov a právnikov. Cirkev však bude mŕtva, ak sa nevráti k evanjeliu, k Ježišovi. On nebol právnik, ani moralista.“

Toto sú, milí priatelia, v skratke dnešné misie. Čakajú aj na nás!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 23 x