» články » detail článku

Homília - 1. veľkonočná nedeľa

Kol 3,1-4 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

5.4.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


K veľkým sviatkov patria veľké zvyky. Bez nich by sme si naše sviatky ani nevedeli predstaviť. K veľkonočným sviatkom patria známe jedlá, návštevy blízkych, na Slovensku šibačka a polievačka, a medzi veriacimi kresťanmi najmä návšteva kostola, účasť na bohoslužbách. Etnológovia (odborníci na ľudové zvyky) hovoria, že v ostatných rokoch možno na Veľkú noc medzi našimi ľuďmi pozorovať nový zvyk: Útek. Zvlášť mestskí ľudia po tieto dni opúšťajú svoje domovy, niektorí na jarnú lyžovačku, iní na chatu, mnohí k starým rodičom na vidiek. Áno, k sviatkom môže patriť aj zmena prostredia, vyjdenie zo všednosti. Problém je, že tú všednosť, a nie hocijakú, ale často unavujúcu až otupujúcu máme zarytú hlboko v sebe. A žiaden útek nepomôže.

Na margo tohto novodobého sviatočného zvyku „utekať“ poviem, že naši ľudia sa nemýlia v téme, ale mýlila sa často v obsahu. Útek, alebo krajšie východ, vyjdenie, totiž patrí k podstate kresťanskej Veľkej noci. Ako kresťania na veľkonočné sviatky nadväzujeme na starú židovskú tradíciu týchto sviatkov, ktoré sa medzi Židmi podnes slávia ako sviatky úteku z Egypta. Pravdepodobne všetci poznáme rozprávanie zo Starého zákona, z knihy Exodus (po lat. východ, vyjdenie), ako niekedy v 13. st. pred Kr. Židia pod vedením Mojžiša (a on pod vedením Božím) opustili Egypt, v ktorom kedysi ich prarodičia hľadali záchranu, ale ich potomkovia sa tam stali otrokmi. Židia nazvali túto udalosť pesach čiže prechod, čo sa v zásade chápalo ako prechod z otroctva na slobodu, alebo aj konkrétnejšie ako prechod cez rôzne prekážky (najmä cez more), ktoré im stáli v ceste. Veľká noc sa pre Židov stala oslavnou spomienkou na tento prechod na slobodu, za ktorú ďakovali Bohu a súčasne sa zaväzovali jeho ako svojho Osloboditeľa vždy počúvať a ctiť.

Naši spoluobčania, ktorí na Veľkú noc unikajú z mesta, sa teda nemýlia v téme – že dobré je utekať, ale v obsahu svojho úniku, či krajšie by som povedal – v obsahu svojich túžob. Samozrejme, nemožno nič namietať proti túžbe mestského človeka po vyslobodení zo všednosti, ktorá je často naozaj unavujúca a stresujúca. Treba si však klásť otázku, či odchod na pár dní z mesta, z prostredia, v ktorom bežne žijem, môže byť naším pravým vyslobodením. Poznáme veľa ľudí, ktorí utekajú od svojich povinností, od svojich rodín, utekajú od politiky, ale mnohí aj sami pred sebou. Niektorí dokonca utekajú až tak, že si siahnu na vlastný život. A my niekedy v snahe o pochopenie dokážeme sa vcítiť a povieme: hľadali vyslobodenie.

Hľadajme vyslobodenie! Podujmime sa na útek, vyjdenie! Nie však preto, aby sme na chvíľu zabudli a utiekli pred tým, čo nás unavuje, ale aby sme žili novým životom. Životom, v ktorom budeme mať obohacujúce vzťahy, životom, v ktorom si nájdeme zmysluplné ciele, azda až také, za ktoré sa dokážeme obetovať; životom, ktorý dokážeme zvládať slobodne a radostne. Takýto život predstavil svojim priateľom a priateľkám Ježiš z Nazaretu. Pri jeho smrti sa im zdalo, že všetky nádeje, ktoré s ním spájali, zomreli spolu s ním. Nastala noc smútku a depresie. Táto noc sa však pre Ježišových priateľov a priateľky nečakane stala Veľkou nocou. Neporovnateľne väčšou ako bola Veľká noc ich starej židovskej tradície. Už nešlo len o útek z otroctva, starý pesach – prechod z Egypta. Zažili vyjdenie a prechod od vedomia hriechu osobného i kolektívneho, od vedomia, že sú pod biľagom smrti, od vedomia, že sú súčasťou skostnateného, umŕtvujúceho náboženstva, do spoluvedomia a spolužitia s Ježišom ako vzkrieseným Kristom. Uverili, že Ježiš je u Boha, lebo získali oslobodzujúcu skúsenosť.

Apoštol Pavol to v Liste Kolosanom dokonca pomenoval ako skúsenosť, že sa zomrelo spolu s Kristom starému životu, tomu životu, z ktorého chceme občas celkom oprávnene utekať, a že ten nový život kresťanov je s Kristom ukrytý v Bohu. Keď sa zjaví Kristus, zjavia sa aj jeho nasledovníci v sláve (Kol 3, 3-4). Aby sa to uskutočnilo, apoštol zároveň vyzval: Vyjdite, hľadajte to, čo je hore, tam, kde je Kristus!

Ako počujeme túto výzvu? Rád by som ju spolu s vami počul ako odobrenie našej túžby po úteku, vyjdení zo života, ktorý nás ubíja a ničí. Zároveň verím, že ten útek sme mnohí urobili už dávno. Zvlášť vtedy, keď sme sa ako dospelí stali naozaj kresťanmi, keď sme naozaj uverili. A tak už neutekáme v prvom rade pred všednosťou svojich dní, ani pred ťarchou svojich povinností, ba ani pred ťarchou svojich hriechov. Utekáme, vychádzame k zápasu s Kristom o svet, aby bol ten svet viac jeho a náš, a nie tých, ktorí svet zotročujú. Dá sa to, ak už v sebe počujeme hudbu Ježišovho zmŕtvychvstania. Stredoveká mystička, Juliana z Norwichu, tak kedysi opísala skúsenosť vzkriesenia: Počujem v sebe príjemnú hudbu a z nej zaznieva hlas: Neboj sa, všetko sa obráti na dobré. Prajem nám všetkým, aby sme takúto hudbu v sebe počuli a nesklamali sa.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 20 x