» články » detail článku

Homília - 16. nedeľa cez rok (B)

Ef 2 ,13-18 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

19.7.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Keď počúvam ľudí okolo seba, zdá sa mi, že sme priveľmi ponorení do povrchných dojmov a pojmov: máme svoje pracovné a domáce starosti, občas nejaké šťastie, občas nejaké nešťastie, občas pohľad na svet – od Fica cez Grécko až do Ameriky... Ale stačí nám to takto, vystačíme si s tým? Dúfam, že nie, dúfam, že aspoň niekedy si to priznáme a prijmeme výzvu, akú adresoval Ježiš svojim apoštolom: Poďte niekam do ústrania a odpočiňte si trochu (Mk 6,31). Také ústranie si nemusíme predstavovať ako zašiváreň či ako únikové miesto, kde sa schováme pred starosťami a otázkami. Také ústranie si môžeme predstaviť ako alternatívny stav svojej existencie. Budeme uprostred sveta, ale iní. Nie zahltení starosťami a uletení v radostiach, ale vedome prijímajúci svoje starosti a slobodne žijúci svoje plány.

Po tieto letné nedele čítame úryvky z Listu apoštola Pavla Efezanom. Podľa znalcov jeho listov tento list vznikol niekedy medzi rokmi 58 až 63. Už toto široké časové zaradenie svedčí o tom, že nejde o klasický list, ktorý by reagoval na nejakú konkrétnu situáciu, ale list, ktorý má podobu prednášky pre väčšiu skupinu možných čitateľov. Tými čitateľmi mali byť najmä noví kresťania z Malej Ázie (dnešného západného Turecka), ktorých Pavol pozýva vytvárať alternatívu k vtedajšej rímskej spoločnosti. Myšlienky z druhej kapitoly listu nám môžu znieť na prvé počutie príliš abstraktne, týkajú sa však celkom konkrétnych, dokonca politických záležitostí. Pavol hovorí ako o skutočnosti, že ľudia, ktorí si pred svojím krstom boli navzájom cudzí – apoštol používa obraz rozdeľujúceho múru –, sú teraz jedno. Zaujímavý je dôvod prečo sa stali jedno: Vďaka Ježišovi zrušil sa zákon prikázaní a cez vzťah k Ježišovi tvorí sa nový človek. Pavol povie ešte silnejšie: Ježiš Kristus skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo medzi rôznymi skupinami ľudí.

Ak sa pýtame, na koho apoštol presne myslel, tak išlo najmä o dve široké skupiny ľudí: židov a pohanov. O týchto skupinách panovala predstava, že sú navzájom nezlučiteľné. Ak majú spolu existovať, tak len tak ako existujú vedľa seba páni a otroci alebo ľudia a zvieratá; nemôžu sa navzájom miešať, spolupracovať, milovať, byť jedno. Teraz apoštol ohlasuje, že sa to podarilo. Podarilo sa to zrušením zákona – toho židovského i rímskeho. Oba boli zákonmi náboženskými a súčasne politickými. Zákon zaisťuje určitý poriadok, bez neho sa ťažko žije. Dôležité však je aj to, aká predstava je za zákonom, aká viera, aká filozofia. Za židovským zákonom bola predstava o výlučnosti či vyvolenosti Židov pred Bohom. Za rímskym zákonom bola predstava o pokoji (pax romana), ktorý zabezpečuje rímska politika, rímsky cisár a jeho armáda. Oproti týmto predstavám kresťanstvo ohlasuje, že Kristus zabil nepriateľstvo medzi ľuďmi skrze svoj kríž, že v ňom, a nie v nejakej politickej či ekonomickej moci, je náš pokoj. Inak povedané, ukázal nám, že sú väčšie hodnoty ako moc a bohatstvo , väčšie ako úspech a sláva, väčšie ako zdravie a prežitie na zemi. Boh Ježišovým vzkriesením nám zasa ukázal, že táto Ježišova pozícia neprehráva, ale funguje. Apoštol v liste Efezanom na základe faktov z kresťanskej cirkvi môže potvrdiť: Áno, naozaj funguje. Tí, čo si boli cudzí, čo boli nepriateľmi, stali sa skrze Krista v cirkvi jedno.

Nakoľko chápeme svoje kresťanstvo ako východisko k alternatívnemu pokoju, alternatívnemu spolužitia na zemi; spolužitiu s inými a inakšími, a tiež s prírodou? Ak sa nám to často nedarí, môže to byť preto, že nám uniká dôvod. Ten, ktorý pomenoval Pavol, že v popredí nesmie byť zákon s jeho nariadeniami. V popredí musí byť skúsenosť s Kristom, zamilovanie sa do toho, čo voláme jeho zákon. To nie je zákon spočívajúci v nariadeniach, lež v pochopení a milovaní aj za cenu úplného vydania sa, ktoré nazývame krížom. Môže sa to zdať idealistické, ale čo iné kedysi priviedlo ľudí k tomu, aby sa muži prestali podceňujúco dívať na ženy alebo aby sa ľudia nedelili na pánov a otrokov na základe pôvodu a rasy!? Pápež František navštívil minulý týždeň chudobnejšie krajiny Južnej Ameriky. Na stretnutiach s ľuďmi sa prihlásil k politickým hnutiam chudobných. Keď sa ho novinári pýtali, čo tým myslel, odpovedal, že nerobí nič nové, iba hlása sociálnu náuku cirkvi. Cirkev vždy hlásala, že peniaze nesmú byť cieľom a že ekonomika nesmie byť ako kasíno, v ktorom vyhráva majiteľ; ostatní len potiaľ, kým v ďalšom kole neprídu o všetko.

Bol som na návšteve u jedného pána, ktorý mal v minulosti vysoké postavenie v štáte. Hovorilo sa o tom, čo sa deje vo svete. V debate som sa zmienil, čo presadzuje pápež František. Jeden z prítomných oponoval, že je to síce pekné, ale v realite sa to nedá uskutočniť. Odpovedal som, že si to nemyslím, a ako príklad som uviedol Južnú Ameriku. Tam sú viaceré krajiny, v ktorých po desaťročia vládli vojenské junty a oligarchovia, a dnes tam vládnu ľudia, ktorí vyrástli v hnutiach chudobných. Pápež ich pochválil, že si rozvíjajú spoločnosti založené na solidarite a spolupráci. Bez obetí mnohých kresťanov, ktorí uverili v alternatívu a angažovali sa aj za cenu prenasledovania za chudobných a ochranu prírody, by sa tam život nikdy nezmenil. V pozadí bola viera. Nie viera v nejaký umelý náboženský, politický či ekonomický poriadok, ale viera v uskutočnenie Ježišovho evanjelia. Nech je to aj naša viera, naša uskutočniteľná alternatíva!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 2 x