» články » detail článku

Homília - 18. nedeľa cez rok (B)

Ef 4,17-24 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

2.8.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


K veľkým ľudským otázkam patrí rozlišovanie dobrého a zlého. Poznám ľudí, ktorí sa nazdávajú, že sa to dá rozlíšiť tak ako studené a horúce alebo ako suché a mokré. Zdá sa im to úplne jasné. Keď sa však týchto ľudí opýtame, na základe čoho rozlišujú dobré od zlého, dozvieme sa zväčša len to, že to počuli, od niekoho prevzali a že si na to zvykli. Samozrejme, platí, že máme určitú skúsenosť s tým, čo je dobré a čo zlé. Ale táto skúsenosť vzniká inak ako skúsenosť, že niečo je studené a niečo horúce.

Skúsenosť dobrého a zlého, ale aj zmysluplného a ničotného sa odvíja od vízie, predstavy, ktorú si vytvárame o sebe, o svojej sebarealizácii. Naše východisko pritom nie je rovnaké. Inak sa sníva o budúcnosti dieťaťu z dobrej rodiny a inak dieťaťu z detského domova, inak človeku zdravému a inak chorému. Nemáme rovnaké východisko, ale rovnaký môžeme mať cieľ. V pokračovaní 4. kap. listu Efezanom poukazuje apoštol Pavol na to, že iné životné predstavy a ciele majú pohania a iné kresťania. Tie pohanské sú podľa neho poznačené márnosťou rozumu. Presnejšie píše o zatemnení mysle, nevedomosti i tvrdosti srdca. To vedie pohanov k otupenosti a následne k výstrednému a nenásytnému páchaniu zlého (Ef 4,18-19). Zmenu pohana na kresťana nazýva apoštol odložením starého človeka a oblečením človeka nového.

Ide naozaj o takú radikálnu zmenu? Sme, my kresťania, naozaj takí iní, a to v pozitívnom zmysle, ako nekresťania? Keď chceme vedieť viac, v čom by mal byť ten rozdiel, niečo sa dočítame v ďalších riadkoch listu Efezanom. Tam apoštol píše, že máme hovoriť pravdu a nie lož, poeticky povie, že slnko nemá zapadať nad naším hnevom, tiež, že nemáme kradnúť, ale vlastnými rukami vytvárať hodnoty, a dodá: aby sme z čoho mali dať chudobnému. Opäť môžeme povedať, že to nie je nič zvláštne a že tak konajú aj mnohí nekresťania. Pri našom uvažovaní však neradím ísť týmto smerom. Neporovnávajme sa, kto je lepší, ale radšej sa pýtajme, čomu veriť.

Apoštol ako dôvod zmeny zo starého na nového človeka spomína, že kresťania sa o Kristovi učili inak, ako veria pohania. A potom napíše: Pravda je v Ježišovi. Pavol často hovorí o Kristovi a myslí tým na vzkrieseného Ježiša, ale len na tomto mieste napíše: Pravda je v Ježišovi. Má to znamenať, že v tomto prípade myslí na historického Ježiša, na spôsob jeho života pred smrťou. Toto, ako Ježiš žil, jeho správanie k ľuďom a Bohu, má byť pre kresťana pravdou. Apoštol to vysloví aj tak, že nový človek je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a svätosti. Spravodlivosť je hodnota, ktorou sa máme preukázať pred ľuďmi, a svätosť je hodnota, ktorou sa máme preukázať pred Bohom. Ide o niečo podobné, ako keď povieme, že máme žiť lásku k blížnemu i lásku k Bohu. Takže nepýtajme sa nerozumne, či kresťania alebo nekresťania sú tí lepší ľudia. Radšej sa pýtajme, čím alebo kým sme inšpirovaní.

Mladých ľudí pred svadbou sa niekedy opýtam, či je pre nich ich priateľ/priateľka inšpiráciou. S radosťou zväčša odpovedajú, že áno. Potom sa s nimi ľahšie hovorí, v čom a ako, a či nemajú hľadať aj inú inšpiráciu, napr. ako kresťania v Ježišovi. V ostatnom čase často prichádzajú na predsobášne rozhovory páry, kde jeden je kresťan a druhý je nepokrstený. Žijeme v spoločnosti, ktorá ani počtom nie je až taká kresťanská. O to je dôležitejšie, aby sme sa neporovnávali, ale aby sme pravdu, ktorú sme našli v Ježišovi, prinášali v jej skonkrétnení do spoločnosti. Touto pravdou asi nebudú rôzne tradície cirkevných obradov a rúcha cirkevných hodnostárov. Priznám sa, že so smútkom i hnevom sledujem, ako sa niektorí naši veriaci a mnohí naši kňazi sporia o také veci, ako je podávanie sv. prijímania do rúk alebo o to, čo si obliecť pred omšou a čo po omši. Sporiť sa máme o niečo celkom iné: Ako žiť podľa Ježišovej pravdy.

Keď bol pápež František nedávno v Bolívii, tamojší prezident mu daroval zvláštnu relikviu: Kosák a kladivo, marxistický znak, na ktorom bol pripevnený Ježiš na kríži. Naše médiá o tom klamlivo informovali, že pápež sa vraj nad tým pohoršil a dar odmietol. Opak je pravdou. Ten znak nevytvoril komunista, ale jezuita, P. Luis Espinal, ktorý bol v Bolívii roku 1980 umučený a zavraždený. P. Espinal okrem teológie vyštudoval aj žurnalistiku a vyučoval na univerzite v Bolívii. V čase pravicovej diktatúry sa zoznámil s ľuďmi, ktorí sa angažovali za ľudské práva a zastávali sa najchudobnejších. Medzi nimi bolo viacero takých, čo sa inšpirovali marxizmom. Mnohí z nich boli zavraždení. P. Espinal s nimi spolupracoval a na znak solidarity vytvoril kladivo a kosák s krížom. Espinala charakterizuje jeden jeho výrok: Kto nemá odvahu hovoriť v mene ostatných ľudí, ten nemá právo hovoriť s Bohom.

Rozlišovaniu dobrého od zlého sa musíme učiť a modliť sa, aby sme si nič nenahovárali a zostali úprimní pred Bohom i svojím svedomím. Nech nám pritom pomáha Ježišova pravda – jeho inšpirácia z Boha, jeho konkrétne konanie pre ľudí. A tiež jeho nasledovanie mnohými bratmi a sestrami, ktorí sa na Ježiša nehrali, ale úprimne ho nasledovali. Nezľaknime sa a pridajme sa!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 51 x


Top