» články » detail článku

Modlitba a meditácia za obnovu cirkvi

Október 2015

2.10.2015, piatok

Autor: Karol Moravčík; Eleonóra Volleková


1. Privítanie
Milí priatelia, v našej farnosti sa na prvý piatok už veľa rokov modlíme za obnovu cirkvi. V ostatných mesiacoch premýšľame o obnove cirkvi (a seba) na základe podnetov od pápeža Františka, ktorý zdôrazňuje význam milosrdenstva. V tejto súvislosti pápež ohlásil aj Jubilejný rok milosrdenstva. Pri dnešnej meditácii si najprv predstavíme myšlienky pápeža Františka na tému milosrdenstva, potom si povieme, ako tomu rozumieme. A napokon si povieme, čo to znamená pre nás, čo môžeme my urobiť. Dnešnú meditáciu som pripravil s pani Eleonórou Vollekovou (Podklady k meditácii: Andrea Tornielli, Kvítky papeže Františka, Kostelní Vydŕí 2015, 29-31.)

2. Modlitba (pieseň na poklonu z JKS; otvorenie svätostánku, kadidlo)
Pane Ježišu, ty si pre nás tvárou milosrdného Boha. V tebe sa Boh zviditeľnil ako milosrdný Otec. S tebou chceme ďakovať za prejavy Božej lásky k nám, s tebou chceme poznávať Božiu lásku uprostred našich všedných dní, s tebou chceme milosrdnú Božiu lásku uskutočňovať. Amen.

3. Téma (E. Volleková)
V jednom svojom príhovore (29. 4. 2013) hovoril pápež František o spovedi. Povedal: Spovednica nie je čistiareň, ktorá by odstraňovala hriešne škvrny. Nie je to ani mučiareň, kde sa úbohému hriešnikovi udeľujú tresty. Je to stretnutie s Ježišom, s jeho nežnou láskou. Potrebné je však, aby sme išli na spoveď bez výhovoriek, aby sme nehovorili pravdu o sebe len napoly, aby sme prišli s pokojom, radosťou, dôverou i so „svätým zahanbením“. Tak získame čnosť pokorného človeka.

František pri svojej úvahe vychádzal z Prvého listu apoštola Jána, kde apoštol píše: Boh je svetlo. Ak vyznávame, že sme s ním priatelia, ale kráčame temnotou, klameme sami seba. Boha treba uctievať v duchu a pravde. Čo však znamená kráčať v temnotách?, opýtal sa pápež František. Odpovedal, že nejde len o občasné smútky, temnoty, hriechy... František hovorí: Temnotami kráča ten, kto je spokojný sám so sebou, kto je presvedčený, že nepotrebuje spásu (liečenie). Preto apoštol hovorí, že človek, ktorý tvrdí, že nemá hriech, klame sám seba. Naopak, pokračuje František, ak svoje hriechy vyznávame, Pán nás prijíma a odpúšťa.

4. Ticho

5. Vysvetlenie (K. M.)
Mohli by sme premýšľať o tom, či naši veriaci kresťania chodia na spoveď, a keď by sme si odpovedali, že málo, mohli by sme premýšľať, aké to má príčiny. Ale dôležitejšie je zamyslieť sa nad tým, akú má mať úlohu pokánie a vyznanie hriechov v našom živote. Medzi tými, čo na spoveď chodia, sa vyskytujú takí, čo zo žartu povedia, že idú do čistiarne. Možno to tak naozaj prežívajú. Vždy znova do čistiarne. Vždy znova vygumovať, odfarbiť, odšpiniť sa. Necháme teraz bokom tú druhú metaforu, ktorú spomenul František, že niekto zažije spoveď ako mučiareň. To je veľmi zlé, lebo mučiareň si zo spovede robíme sami – robia to úzkoprsí kňazi i úzkostliví kajúcnici.

Všimnime si, čo hovorí František: Spoveď má byť stretnutie s Ježišom, s Ježišovou nežnou láskou. Aby sme takéto stretnutie zažili, musia si najprv kňazi osvojiť Ježišov prístup k ľuďom v duchu jeho nežnej lásky. Máme vari objímať ľudí? Áno, niečo podobné. Ľudia sa potrebujú vyrozprávať, potrebujú byť vypočutí, potrebujú mať odpustené. Ale dá sa to len za podmienky, že kajúci človek (hriešnik) vie, že sa naňho niekto teší, že ho privíta ako priateľa a dodá mu odvahu. Kňaz pri spovedi napokon nevystupuje sám za seba, ale má sprítomňovať milosrdného Boha. Nedávno pápež František povedal kňazom: Ak nechcete byť pri spovedi milosrdní, choďte za svojím biskupom a požiadajte ho o úradnícku prácu...

Aby sme sa stretli s Ježišovou nežnou láskou, žiada sa však niečo aj zo strany kajúcnika: neklamať seba samého a objaviť hodnotu svätého zahanbenia. Celkom najdôležitejšie je nekráčať v temnotách. Podľa bežnej ľudskej predstavy temnotou kráča ten, kto hreší. Ale pápež František hovorí inak: Temnotami kráča ten, kto je spokojný sám so sebou, kto je presvedčený, že sa nepotrebuje liečiť. V tom je odkaz na obnovu cirkvi, pričom môžeme pochopiť, prečo Ježiš nezačal budovať cirkev so slušnými ľuďmi (farizejmi), ktorí boli spokojní so sebou, ale s hriešnikmi, ktorí zažili milosrdenstvo a nikdy na to nezabudli.
Cirkev nepohnú dopredu ľudia, ktorí sa potrebujú pretvarovať, ktorí sa hanbia vyznať a priznať, akí naozaj sú... František hovorí: Zahanbenie je pravá kresťanská čnosť. Povedať o niekom, že je nehanebník, je označenie niekoho, kto je necitný, tupý. Apoštol Ján píše, že u Otca máme Ježiša spravodlivého, ktorý sa za nás prihovára ako náš priateľ. On je našou oporou. On nám odkazuje: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste obťažení. Hoci aj hriechom. A učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.

6. Ticho

b<>7. Otázky (E. Volleková)
• Je správne byť spokojný sám so sebou? Alebo kedy je to nesprávne?
• Tu treba spomenúť pokoru. Pokora je skutočné poznanie nás samých, akí naozaj sme. Ale pozor na falošnú pokoru – to je vtedy, ak sa nehodnotíme správne, ale podceňujeme sa alebo naopak preceňujeme. Pravá pokora je vždy realistická, je dôležité, aby sme dokázali poznať na sebe to dobré i to zlé.
• Rozlišujeme sebalásku a sebaúctu? Sebaláska je potrebná. Ale čo si pod ňou predstaviť? Sebaláska predstavuje starosť, rešpekt a zodpovednosť za seba. Bez lásky k sebe človek nemôže milovať iných. Ale nesmieme si pliesť sebalásku so sebectvom. Pravá sebaláska nám dáva schopnosť milovať iných.
• Sebaúcta je čosi iné. Pre niektorých ľudí je tým najdôležitejším v živote. Urobia čokoľvek, aby svoju sebaúctu ochránili a živili, a to za akúkoľvek cenu! Ak sa objaví či poukáže na niečo, čo u nich vyvolá pocit nespokojnosti so sebou, vedie ich to k tomu, aby to čo najskôr zlikvidovali. A to namiesto toho, aby tento poukaz na nejaký svoj nedostatok využili a snažili sa o nápravu. Tu vzniká zlé správanie. Pretože pre týchto ľudí je nevyhnutné chrániť svoju sebaúctu za každú cenu.
• V tom je teda rozdiel medzi tým, keď túžime po tom, aby sme žili vo vedomí vlastnej hodnoty, a tým, keď chceme, aby sme boli so sebou vždy spokojní – to je nábeh na neustále chránenie a požadovanie sebaúcty. Pochopenie rozdielu je rozhodujúce. Aby sme boli dobrými a zdravými ľuďmi, musíme zaplatiť tým, že raz za čas odložíme sebaúctu, teda snahu byť vždy spokojní sami so sebou. Ale vždy by sme sa mali mať radi a vážiť si seba.

8. Naša úloha (E. Volleková)
Ako byť teda spokojný či nespokojný so sebou? Spokojnosť nie je vlastnosť, ale stav. Niekedy sa dostaví, chvíľami sa stráca. Občas, aj sa veľmi usilujeme, nedarí sa nám dosiahnuť stanovené ciele, nedarí sa v práci, vo vzťahoch, rodinnom živote a podobne. Úspech nie vždy závisí od našej snahy. Napriek tomu hľadáme spokojnosť, najmä ak sme presvedčení, že sme urobili všetko, čo je v našich možnostiach. Vtedy je nám veľkou pomocou prosba o pomoc, ktorú vysielame k Bohu.

A ešte, ako to myslel pápež František, že nemáme byť so sebou spokojní? Myslel pravdepodobne na stav, keď už človek nemá potrebu nič na sebe meniť. Stav, keď sa človek hodnotí nekriticky, ba pokladá sa za dokonalého. Podstata kresťanskej dokonalosti však nespočíva v obdive seba, v krúžení okolo seba, ale v počúvaní Boha a približovaní sa k jeho láske. Preto nechcime byť so sebou spokojní, ale buďme usilovní. Odmenou nám bude, že nezostaneme sami a nájdeme pokoj, z ktorého nás vždy znova niečo vyruší a bude viesť ďalej – do spoločenstva s inými ľuďmi, k úsiliu čo najlepšie uskutočniť predstavu a vôľu Božiu o nás, o svete, o cirkvi.

9. Modlitba (na kľačadle)
Pane Ježišu, ty si prejavoval dôveru všetkým. Slovami „viac nehreš“, si oznamoval: Odpúšťajú sa ti hriechy. Naprával si s citom chyby iných a nikoho si neponížil. Ľudia cítili tvoje priateľstvo a túžili stať sa lepšími. Daj, aby sme aj my boli citliví, milosrdní a chápaví, aby sme sa láskavo povzbudzovali a sami sa nechali usmerniť a povzbudiť. Amen.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 24 x