» články » detail článku

Homília - 33. nedeľa cez rok (B)

Mk 13,24-32 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

15.11.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Budík pri svojej posteli mám nastavený ako rádio. Nebudí ma zvonenie, ale hlas alebo hudba niektorej rozhlasovej stanice. Včera ma zobudil hlas, ktorý opakovane spomínal obete, vraždy, násilie v Paríži. Strašné. I keď pre nás v Európe platí, že to strašné začneme vnímať, až keď je celkom blízko. Správy o podobných útokoch s množstvom obetí, ktoré prichádzajú denne z Blízkeho východu, nás temer nevyrušujú. Pri pohľade na davy utečencov, ktoré zároveň zaplavujú Európu, mnohí ľudia začínajú hovoriť o konci Európy, konci našej civilizácie, konci nášho sveta.

O konci dnes hovorí aj evanjelium. Príchod čohosi strašného ohlásia desivé prírodné javy: zatmenie slnka a mesiaca i padanie hviezd. Ešte predtým, ako možno čítať v 13. kapitole u Marka, oznamuje Ježiš skazu a veľké súženie. Najprv je to skaza chrámu v Jeruzaleme, potom rôzne vojny a boje, zemetrasenia a hlad. K tomu sa pridá prenasledovanie Ježišových učeníkov a chaos ohľadom Mesiáša. Mnohí mesiáši a proroci, mnohí lídri, budú falošní. Hlavným obsahom Ježišovho varovania však nie je súženie, ale príchod Syna človeka. Preto Ježiš hovorí: Uprostred všetkého toho súženia ľudia uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou (Mk 13,26). Za dôvod jeho príchodu označí to, že zo všetkých strán sveta zhromaždí svojich vyvolených.

Takže naša otázka môže byť: Máme sa báť konca alebo sa tešiť na príchod Syna človeka? Odpoveď, že konca sa treba báť, zdá sa byť jasná, ale nie je. Koniec niečoho totiž ohlasuje aj to, že čosi končí, lebo to už zlyháva a nefunguje. Čím prv to skončí, tým skôr azda začneme niečo lepšie. Ježiš neohlasoval koniec, aby strašil; on konštatoval: Takto to je, koniec sa deje. Hovorí to aj nám: Nezakladajte si na svojom chráme, do ktorého chodíte, ani na spoločnosti, ktorú poznáte, ani na prírode, ako ju poznáte. Nezakladajte si na dnešnej podobe sveta, na súčasnej podobe cirkvi, a už vôbec nie na spôsobe života, ktorým v Európe žijete. Potom Ježiš prejde k tomu podstatnému. Uvidieť Syna človeka a nechať sa pozvať do spoločenstva jeho vyvolených.

Táto rada či výzva prináša i riešenie. Koniec čohosi, a to v sprievode rôzne zlých okolností, sa bude diať vždy. Ak im nechceme podľahnúť, hľadajme, čo nás môže zachrániť. Biblická odpoveď znie, že je to Syn človeka. Nám tento pojem nie je veľmi známy. Evanjeliá ho prevzali zo Starého zákona, z knihy proroka Daniela, kde sa spomína bytosť podobná synovi človeka (Dn 7,13). Jemu dá Boh moc, on je ten, cez ktorého bude Boh zachraňujúco konať vo svete. Z evanjelií je zrejmé, že Ježiš sa k tomuto pojmu hlásil a osobne sa s ním stotožňoval. Keď ohlasuje uprostred skazy príchod Syna človeka, ohlasuje zároveň svoj zápas za svet a ľudí vo svete. Zhromažďuje svojich vyvolených, vytvára spoločenstvo tých, s ktorými si porozumie, tých, ktorí chcú tvoriť nové ľudstvo.

Mnohí kresťania majú veľký problém nechať sa pozvať do spoločenstva tohto nového ľudstva. Ten problém majú aj preto, že sa nazdávajú, že to dobré už bolo a teraz sa to zmenami vo svete len kazí. Preto ako riešenie vidia stavanie obranných hrádzí a múrov – betónových, drôtených, ale najmä ideových a spoločenských. K stavaniu plotov a múrov, ktoré by mali zabrániť vstupu utečencov do Európy, je zbytočné sa vyjadrovať. Samozrejme, že nepomôžu, a keď, tak len nakrátko – presmerovať prúd inam. A k tomu koncu Európy, ako ju poznáme? K nemu predsa prichádza už dávno. V týchto rokoch si pripomíname sté výročie začiatku prvej svetovej vojny. Tú vojnu roku 1914 nevyvolali islamisti ani nejakí divosi, ani fašisti, ani komunisti, ale civilizované kresťanské národy Európy, presnejšie ich vlády. Hroziť sa toho, čo sa deje dnes, a nechcieť vidieť tie mnohé súženia, za ktoré sme zodpovední, je farizejské. Osobitne to platí pre cirkev. Ona by mala byť tým novým ľudstvom, ktoré sa zhromaždilo okolo Syna človeka. Prvotná cirkev sa zrodila uprostred súžení a bola odpoveďou na tie súženia. Vytvorili ju ľudia, ktorí svoje nádeje prestali spájať s úspešným prežitím svojej ekonomiky a politiky, s prežitím svojej civilizácie a kultúry. Vytvorili ju ľudia, ktorí sa dali pozvať do nových vzťahov k svetu, Bohu i sebe v mene Ježiša. Pritom to najlepšie zo svojej pôvodnej kultúry dokázali preniesť ďalej do nového spoločenstva.

Dokážeme sa nechať pozvať aj my? Na Slovensku je stále dosť katolíkov, ktorí bránia to, čo je dávno prežité až farizejské, a nechápu to, čo je ježišovské a uzdravujúce. V slovenských Katolíckych novinách som sa z rozhovoru s jedným biskupom, ktorý bol na nedávnej synode o rodine, dočítal, že sa vraj nezmenilo nič a že milosrdenstvo znamená povedať rozvedeným pravdu, že sú hriešni a nemôžu pristupovať k Eucharistii... Naopak, P. Adolfo Nicholas, generál jezuitov, po synode povedal, že hlavné slovo dokumentu synody o rodine je rozlišovanie, čo znamená, že nebudeme dávať všetkých rozvedených (a znovu zosobášených) do jedného vreca, ale budeme rozlišovať prípad od prípadu, aby sme videli ich situáciu a okolnosti a hľadali východiská milosrdenstva.

Všetkým nám veľmi prajem, aby budík, na ktorý sa zajtra zobudíme, nebol budíkom staronových hrôz a strašidiel, ale budíkom, v ktorom sa ozve Ježišov hlas, ten, ktorý nás pozýva tvoriť nové ľudstvo prostredníctvom jeho cirkvi.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 374 x