» články » detail článku

Homília - 1. nedeľa po Vianociach (C)

Lk 2, 41-52 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

27.12.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V ostatných rokoch sa v katolíckej cirkvi stala rodina veľkou témou. Od starších kňazov som počul, že až do 60. rokov minulého storočia rodina v cirkvi temer žiadnou témou nebola. Cirkevné aktivity a kázne boli zamerané na tzv. stavy. Stavmi sa mysleli skupiny ako muži, ženy, deti, vdovy, rehoľníci, kňazi, vojaci a pod. Že všetci títo ľudia sú zväčša v nejakej rodine, sa až tak nezohľadňovalo. Sviatok svätej Rodiny, ktorý dnes slávime, bol na prvú nedeľu po Vianociach ustanovený až v roku 1969. Po prvýkrát sa myšlienka sviatku objavila koncom 19. stor., čo súviselo s rozvojom priemyslu a zmenou klasickej rodiny, aká bola po stáročia známa na vidieku. Súčasné rodiny sa oproti dávnejšej minulosti dosť zmenili – to je jasné. Jasné je tiež to, že problémov majú dosť. Nejasná je odpoveď na tieto problémy. Nebudeme teraz spomínať všetky možné návrhy riešení, ktoré sa občas objavujú od rôznych odborníkov, a pokúsime sa pomenovať pohľad z pozície kresťanskej viery.

Vo vianočnom čase sa často pri bohoslužbách čítajú texty z Lukášovho evanjelia. Dnes to bolo rozprávanie o púti Ježišových rodičov do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Prvá zaujímavosť v príbehu sa objavuje vo chvíli, keď sa Ježiš stratí. Pritom si treba všimnúť, že nešlo o nebezpečnú stratu malého dieťaťa, Ježiš mal v tej dobe už 12 rokov. Inak to, že sa Ježiš vôbec mohol stratiť, súviselo s tým, že išlo o stavovskú spoločnosť. Putovalo sa v sprievode podľa stavov a chlapci mali svoju partiu. Druhá zaujímavosť sa objavuje pri nájdení Ježiša. Našli ho s učiteľmi (náboženstva), s ktorými sa na úrovni rozprával. Opäť to nebolo až také zvláštne. Židovskí chlapci mali v tomto veku skladať skúšky, aby boli prijatí medzi mužov a mohli mať s nimi účasť na bohoslužbách. Tretia zaujímavosť je najdôležitejšia a týka sa Ježišovej odpovedi rodičom: Prečo ma hľadáte, neviete, že mám byť pri svojom Otcovi? (Lk 2,49) Niektoré preklady píšu, že mám byť v dome svojho Otca, alebo že mám sa zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi.

V nábožných rodinách by Ježišova odpoveď nemusela vyznievať až tak prekvapujúco. Deti by sme predsa nemali nábožensky vychovávať v prvom rade k zachovávaniu prikázaní, ale ku správnemu vzťahu k Bohu, ľuďom, svetu a sebe. Prikázania sú dôsledkom tohto vzťahu, nestoja v lufte. Byť pri Bohu ako Otcovi, zaoberať sa tým, čo mu patrí, netreba chápať ako prejav mimoriadnej nábožnosti, ale ako normálny životný postoj, ku ktorému chceme deti vychovať. „Počúvaj Boha viac ako mňa“, alebo „počúvaj mňa, aby si počul Boha“, by mal byť odkaz každého otca a mamy, vyslaný svojmu dieťaťu. Ako inak nájdu naše deti svoju vlastnú životnú cestu? Niektorí naši katolíci vidia vrchol svojich ideálov o rodine v takých podujatiach, ako bol septembrový pochod za rodinu v Bratislave, na ktorom sa zúčastnilo tisíce ľudí. Tam sa to nieslo pod heslami ako mať rodinu je krásne, alebo mať deti je krásne. Pochodujúci to zdôrazňovali, lebo sa nazdávajú, že rodina má v dnešnom svete veľa nepriateľov.

Nie je to celkom tak. Ak nepostúpime k hlbšiemu porozumeniu, veľa si nepomôžeme. V príbehu o nájdení Ježiša v chráme je asi najzaujímavejšie to, že aj vo svätej Rodine bolo poznanie, že naše deti vedie Boh a je pre nich otcom viac ako vlastní rodičia, veľkým prekvapením. Evanjelium priamo spomína, že rodičia nechápali Ježiša, ale on im to uľahčil, lebo poslúchal, a Mária si všetko premeditovala v srdci. Podľa všetkých výskumov je aj v dnešnej Európe dobrá rodina, vytvárajúca zázemie, ochranu a domov, najvyšším ideálom, a to aj pre neveriacich ľudí. Otázkou je, ako to dosiahnuť. Smútiť za vzorom rodiny, keď väčšina ľudí sa živila prácou v poľnohospodárstve, je úplne zbytočné. Z hľadiska kresťanskej viery je dôležité len to, čo podľa evanjelia povedal Ježiš: Nepatríme rodičom, ale Bohu Otcovi. Správna rodina je potom tá, ktorá toto vedomie v deťoch vzbudzuje a napomáha.

Čo si pod tým predstaviť v praxi? Z náboženskej výchovy nerobme zábavku pre malé deti ani dril pre tie veľké. Pomáhajme pochopiť, že sloboda a samostatnosť sú veľmi dôležité, a keď nechceme stratiť orientáciu, nepoddávajme sa uleteným snom ani neobmedzeným vášňam, ale zvoľme si Boha za partnera našej slobody. Znie to divne? Aj pre tzv. prírodné národy to kedysi bolo normálne. Keď mal indiánsky chlapec dospieť, nedostal ďalšie pravidlá od starších, ale mal nájsť svoju vlastnú duchovnú víziu. To sa dialo osamote v hľadaní kontaktu s duchmi, s Bohom. Ak chlapec po tomto zážitku našiel svoju hodnotu a životné smerovanie, po návrate do svojej komunity získal nové (dospelé) meno a nový imidž.

Budeme v kríze, ak nepovedieme seba a svoje deti k objaveniu vlastnej vízie, ktorá nám dá meno a imidž. Stavy už nie sú, čo boli; všetko je rozhasené. Preto objavuje cirkev nanovo rodinu. Osobne tú rodinu chápem ako sieť pozitívnych vzťahov a prepojení, siahajúcich ďaleko za úzke príbuzenstvo. Sieť ľudí spojených vierou, že máme byť predovšetkým pri svojom Otcovi. Sieť ľudí, ktorí vďaka svojim víziám budú mať čo ponúknuť sebe i sekulárnej spoločnosti. Skúšajme, hľadajme a navzájom sa pri tom podporujme!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 8 x