» články » detail článku

Homília - 5. pôstna nedeľa (C)

Jn 8,1-11 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

13.3.2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Náš kostol je dnes vyzdobený obrázkami rúk. Veľká ruka sa prepája s malou a malá s veľkou. Obraz spojených rúk je tento rok oficiálnym logom Svetového modlitbového dňa (SDM), ktorý organizujú kresťanské ženy v mnohých krajinách sveta. V našom kostole sme SDM pripravili tento rok už po 20-y raz. V bohoslužbe pre deti sme si vypočuli aj krátky príbeh o veľkej a malej ruke (pôvodom z Filipín). Že malá ruka potrebuje veľkú, napr. ruku mamy, otca či veľkého kamaráta, pokladáme všetci za normálne. Podnes si pamätám, keď som bol malý (mohol som mať 7-8 rokov), mali sme v škole aj takých spolužiakov, ktorí sa radi bíjali. Tí, keď skončila škola, čakali na ulici schovaní za rohom, a potom odtiaľ vybehli, aby zbili slabšie deti, a tak si dokázali prevahu nad ostatnými. Aká to bola úľava, keď sa nás zastal kamarát o niekoľko rokov starší!

Takže to, že malá ruka potrebuje veľkú, je jasné, ale prečo aj veľká ruka potrebuje tú malú? Na čo potrebuje veľký kamarát toho malého? Zdalo by sa, že veľký nikoho nepotrebuje, že on sám si vystačí. V príbehu však veľká ruka hovorí: Keď som unavená a vyčerpaná, prosím ťa, malá ruka, buď pri mne ako dnes, dôverčivá a otvorená. Ukáž mi znova zázrak, že sme milovaní! Veľký môže zostať sám. Veľkého nik nemusí mať rád. Nik mu nemusí nič dať, veď nepotrebuje, vie sám... Práve preto ten veľký často veľmi túži po tom, aby za ním niekto prišiel, kto ho naozaj potrebuje, kto mu dá na vedomie: Cením si ťa, mám ťa rád... Kto má doma psíka, vie veľmi dobre, ako si ten psík cení, že sme naňho dobrí, že my veľkí sme jeho kamaráti, že nie sme len jeho páni. A my veľkí zasa vieme, čo to pre nás znamená, že nám ten psík dôveruje, že sa na nás teší. Áno, veľká ruka sa prepája s malou, a veľká ruka potrebuje tú malú, nielen malá tú veľkú.

Keď pomáha veľká ruka malej, zdá sa nám to ľahké. Ale keď sa veľký nedíva sám sebe pod nohy, ľahko sa stane, že robí zle a nie dobre. Veľký, ak sa nedíva, ľahko zašliapne malú kvetinku, malého mravčeka, ba ak si nedávam pozor, ľahko môjmu psíkovi, ktorý mi s dôverou leží pri nohách, stúpim na labku. Áno, je to vlastne tak, že veľký je len vtedy užitočný, ak sa zníži na úroveň malého, prinajmenej musí urobiť to, aby sa aspoň niekedy díval na svet z perspektívy toho malého.

Z evanjelia často počujeme, ako sa Ježiš milosrdne správal k hriešnikom. Niektorí ľudia to nevedeli pochopiť a hnevali sa zato na Ježiša. Taký hriešnik, keď ho prichytia pri hriechu, je odrazu malý, bezmocný, bezradný. Cíti sa ako najposlednejší medzi poslednými. Asi tak sa cítila žena, o ktorej hovorí dnešné evanjelium. Prichytili ju pri hriechu, ktorý sa volá cudzoložstvo. Máloktoré hriechy sú také smutné, ako keď nás niekto sklame v láske. Cudzoložstvo je asi také zlé, ako keď veríme staršiemu kamarátovi, keď mu veríme, že nás ochráni pred bitkárskymi spolužiakmi, a on by sa nás nezastal, ale pomáhal by nás zbiť. Ženu, ktorú mala takýto hriech, chceli potrestať, a od Ježiša chceli, aby to on veľký a dobrý schválil. A čo urobil Ježiš? Vyzval prítomných, aby sa stali malými. Aby si priznali, že aj oni sú malí a často hriešni, že aj oni potrebujú iných. On sám si kľakol na zem a písal prstom po zemi. Tak aj Ježiš stal sa vlastne malým. Nechcel stáť ako rozhodca či sudca nad ostatnými.

Medzi ľuďmi, kde sú malí a veľkí, slabí a mocní, obyčajne niekto musí robiť rozhodcu. Ak však veríme, že veľký je len náš Boh, dokážeme aj my veľkí stať sa malými, aby sme videli na malých a malí na nás, aby sme seba znížili a malých povýšili. Ježiš nám ukázal, že len tak môžeme žiť spolu: muži a ženy, deti a dospelí, bohatí a chudobní, veľké krajiny a malé krajiny. Môžeme žiť spolu, ak spoznáme, že nielen malá ruka potrebuje veľkú, ale že aj veľká potrebuje malú.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 24 x