» články » detail článku

Homília - Kvetná nedeľa (C)

Lk 23,1-49 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

20.3.2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Na Kvetnú nedeľu každý rok čítame alebo spievame časť evanjelia, ktoré nazývame pašie. Zvlášť, keď sa spievajú, pašie vzbudzujú zvláštny dojem. Povedal by som: smutno-pekný. Ježišov príbeh, ako ho súdili a odsúdili, ako si niesol kríž na vlastnú popravu, ako bol ukrižovaný medzi dvoma zločincami, a napokon zomrel, je naozaj smutný. Ale zároveň je pekný. Cítime, že Ježiš nezomrel náhodou, že nezomrel ako obeť skorumpovaného súdnictva, že nezomrel ako niekto, komu sa nepodaril útek pred nepriateľmi. Zomrel ako niekto, kto ide celkom slobodne v ústrety svojmu osudu.

V skrátenej podobe pašií podľa Lukáša Ježiš priamo prehovorí len päťkrát. Najprv odpoveďou na Pilátovu otázku, či je židovský kráľ. Zdá sa, že Pilát tú odpoveď nebral vážne, akoby vedel, že sám Ježiš to nechápe politicky. Druhýkrát Ježiš prehovorí k plačúcim ženám, keď im povie, že sa neoplatí nariekať nad ním, ale že skôr majú plakať nad sebou a svojimi rodinami. Znelo to ako napomenutie: Prejdite od neužitočného plaču k zodpovednosti! Tretíkrát Ježiš prehovorí vo forme modlitbového povzdychu nad svojimi katmi: Otče, odpusť im, nevedia, čo robia. Po štvrtýkrát Ježiš prehovorí, aby zločincovi, tomu, ktorý prejavil súcit a túžbu po Božom prijatí, vrátil gesto solidarity s priam expresným naplnením: Bude to ešte dnes. Posledné Ježišove slová patria už len Bohu, tomu, ktorého vždy nazýval oteckom. Jemu odovzdal svoj život. V závere Lukášovho podania pašií zaznie hlas jedného vojaka, asi cudzinca, asi nie veriaceho Žida. Ten v náhlom záblesku poznania označí Ježiša za naozaj spravodlivého.

Typicky pre Lukášovo evanjelium ľudia, ktorí niečo pekné povedia o Ježišovi, nie sú jeho najbližší, ani príbuzní, ani jeho učeníci, ale pohania a hriešnici (zločinec a vojak). Pekne hovoria o Ježišovi tí, ktorí sa nechali dotknúť jeho milosrdenstvom. Najsilnejšie vníma lásku a spravodlivosť ten, kto ich najviac potrebuje. Hriešnici a pohania. Vyhostení a neuznaní tohto sveta. Oni otáčajú Ježišov smutný príbeh na pekný. Nechali sa do Ježišovho príbehu vtiahnuť a odrazu nevideli už len jeho a svoje trápenie, ale uvideli, čo s tým.

Hovorí sa, že svoj kríž máme spojiť s Ježišovým krížom. Ide vlastne o to, čo Ježiš povedal tým ženám: Nenariekajte nado mnou, ale riešte svoje kríže. Pomenujte nie umelé, ale skutočné problémy. Hľadajte skutočné, nie falošné riešenia... Psychológovia by nám tiež povedali, že problém sa začína riešiť jeho pomenovaním. Ale ide aj o niečo viac. Kto uzrie v Ježišovi toho celkom slobodného, celkom milujúceho a celkom dôverujúceho, začína sa doňho premieňať, začína sa naňho podobať. Potom to, čo hovoríme a čo robíme, konáme slobodne, konáme s dôverou, konáme s láskou. Nie už v strachu o seba, ani v zlosti, ani v pasívnom odovzdaní sa osudu. Ale slobodne, s dôverou, s láskou.

Nemecká teologička Dorothee Sölle raz zaujímavo napísala, že Ježiš, keď šiel na smrť, nechápal to tak, že: aha, dávam sa za obeť. Nie, on žil ako najšťastnejší človek. Podľa evanjelií svojím šťastím dokázal nakaziť celé svoje okolie, delil sa o svoje schopnosti a rozdával všetko, čo mal. Ježišova smrť nebola stroskotaním nešťastného. On bol šťastný a naplno sa rozdával. Čím viac je v nás šťastia, tým viac sme schopní sa obetovať. Vtedy sa kŕčovito nedržíme života, vidíme všetko šťastie a nedržíme si ho len pre seba.
Nechajme sa pozvať do podobnej skúsenosti!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 14 x