Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Modlitba a meditácia za obnovu cirkvi
Február 2016
5. 2. 2016, piatok
Autor: Karol Moravčík; Oľga Lukačovičová
1. Privítanie (KM)
Milí priatelia, v našej farnosti sa na prvý piatok už veľa rokov modlíme za obnovu cirkvi. V ostatných mesiacoch premýšľame o obnove cirkvi i obnove seba na základe podnetov od pápeža Františka, ktorý zdôrazňuje význam milosrdenstva. Na tento rok pápež ohlásil aj Jubilejný rok milosrdenstva, ktorý sa začal 8. 12. 2015. Pri dnešnej meditácii si najprv predstavíme myšlienky pápeža Františka na tému milosrdenstva, potom si povieme, ako tomu rozumieme. A napokon si povieme, čo to znamená pre nás, čo môžeme my urobiť. Dnešnú meditáciu som pripravil s našou priateľkou, pani Oľgou Lukačovičovou. (Podklady k meditácii: František: Meno Boha je milosrdenstvo / Rozhovor s Andrea Tornielli, Fortuna Libri, Bratislava 2016, 5-15.)
2. Modlitba (pieseň na poklonu z JKS; otvorenie svätostánku, kadidlo)
Pane Ježišu, ty si pre nás tvárou milosrdného Boha. V tebe sa Boh zviditeľnil ako milosrdný Otec. S tebou chceme ďakovať za prejavy Božej lásky k nám, s tebou chceme poznávať Božiu lásku uprostred našich všedných dní, s tebou chceme milosrdnú Božiu lásku uskutočňovať. Amen.
3. Téma (posadíme sa; číta Oľga Lukačovičová)
Kniha rozhovorov novinára Andreu Tornielliho s pápežom Františkom začína staťou evanjelia o farizejovi a mýtnikovi, ako sa modlili v chráme. Farizej sa modlil tak, že ďakoval Bohu, že nehreší, a chválil sa, aký je dobrý. Mýtnik sa modlil tak, že len opakoval: Bože, buď milostivý mne hriešnemu (Lk 18, 9-14). Pred samotnými rozhovormi je v knihe úvod novinára Tornielliho. Spomína na prvú verejnú sv. omšu, ktorú slúžil František 17. marca 2013 po svojom zvolení. Nebolo to v chráme sv. Petra, ale v menšom kostole sv. Anny. Už vtedy, v prvej kázni pápež povedal: Ježišov odkaz je milosrdenstvo. Pre mňa je to Pánovo najsilnejšie posolstvo. V tú nedeľu sa čítal text z Jánovho evanjelia o cudzoložnici, o žene, ktorú chceli farizeji podľa vtedajších zákonov ukameňovať. Ježiš jej zachránil život, keď povedal: Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameň. Nik sa neodvážil a Ježiš potom tej žene povedal: Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš! (Jn 8, 1-11)
Pápež pripomenul: Nám sa často páči, keď iných odsudzujeme. Najdôležitejší krok, aby sme získali milosrdenstvo však je, aby sme uznali, že ho sami potrebujeme. Stačí, aby sme neboli ako farizej, ktorý ďakoval Bohu, že nie je ako ostatní ľudia. Ak sme ako farizej, ak si myslíme, že sme spravodliví, nepoznáme Pánovo srdce a nikdy nebudeme schopní s radosťou prežiť skutočnosť milosrdenstva. František potom spomenul muža, ktorý mu raz povedal, že urobil toľko zlého, že neverí, že je to možné odpustiť. František mu mal na to povedať: Choď k Ježišovi, on bude rád, ak mu to vyrozprávaš. On na to zabudne. Má osobitnú schopnosť zabúdať. Pobozká ťa, objíme a povie ti: Ani ja ťa neodsudzujem, choď a už viac nehreš! Ak sa hriech zopakuje, nezľaknime sa. Pán sa nikdy neunaví v odpúšťaní.
4. Ticho
5. Vysvetlenie (číta K. M.)
Na prvý piatok sa v našej farnosti modlíme zvlášť za obnovu cirkvi. Pápež František si za hlavnú tému obnovy cirkvi zvolil milosrdenstvo. Tým hovorí, že cirkev sa nemá prezentovať v prvom rade ako niekto, kto vyčíta ľuďom ich krehkosť a hriešnosť, ale má liečiť liekom milosrdenstva. Všimnime si – dnešní neveriaci ľudia málo prijímajú vlastnú zodpovednosť. Nemorálni sú vždy tí druhí. Ale podobne sa správajú mnohí ľudia v cirkvi. Pápež tento neduh nazýva klerikalizmus. Týmto pojmom sa označujú ľudia v cirkvi, ktorí iným radi dávajú rôzne príkazy a zákazy, a tak sťažujú ich život. Klerikalizmus stále podozrieva druhých z hriechu, posudzuje a odsudzuje. Títo ľudia sa nazdávajú, že to musia robiť, ak majú byť zodpovední. Pritom zabúdajú, že zodpovední majú byť najprv sami za seba, teda priznať si vlastnú zodpovednosť a vlastné hriechy. Druhých máme liečiť, nie nesúcitne súdiť!
Tornielli spomína, že o rok neskôr pápež opäť čítal text evanjelia o cudzoložnej žene a povedal: Boh odpúšťa nie nejakým dekrétom, ale milým pohladením. Cudzoložstvo sa v Ježišovej dobe pokladalo za jeden z najťažších hriechov spolu s bohorúhaním a modlárstvom. Preto bol za tento hriech taký ťažký trest – ukameňovanie. V tomto prípade, ktorý spomína evanjelium, však farizejom nešlo až tak o tú ženu. Chceli nachytať Ježiša – buď sa prejaví ako ľahkomyseľný a žene prepáči, alebo ako tvrdý, dovolí ženu zabiť a strápni sa pred ľuďmi, ktorí ho obdivovali za jeho láskavosť.
Ježiš sa nezľakol. Nepovedal, že cudzoložstvo nie je hriech. Ale ženu neodsúdil podľa zákona. Ježiš nám ukazuje milosrdenstvo, ktoré ide ďalej ako zákon. Ježiš nehovorí žene: Čo si to urobila, kedy si to urobila, s kým si to urobila..? Neponižuje ženu, odpúšťa pohladením. Chráni pred odsúdením, hoci aj spravodlivým.
V našej cirkvi je dosť ľudí, ktorí sa držia len zákona. O zákonoch sa dá povedať, že áno, potrebujeme ich. Platia asi tak ako dopravné značky. Zabezpečujú normálny spôsob života. Ale keď sa stane niečo veľmi zlé, nestačí zostať pri tom, že sa stalo zlé a už vôbec nestačí zostať pri treste. Ježišova cirkev by mala byť známa nie pohoršovaním sa nad hriechmi ľudí, ani nie schopnosťou vymenovať hriechy a ukazovať na ne, ale najmä schopnosťou liečiť – liečiť pohladením.
6. Ticho
7. Otázky (Oľga Lukačovičová)
• Ako sa dívam sám / sama na seba? Dokážeme sa my, ktorí chodievame častejšie do kostola, uchrániť farizejstva, nemodliť sa ako farizej?
• Zažili sme, že nás niekto liečil pohladením?
• Dali sme tým, ktorí nám ublížili, čas na vysvetlenie a priestor na ospravedlnenie?
• Dívame sa najprv sami do zrkadla, keď hodnotíme život iných?
• Sme dostatočne vďační za pozornosť, ktorú nám ľudia prejavujú a za odpustenie, hoci sme sklamali?
• Dali sme ľuďom pocítiť, keď to potrebovali, že sú pre nás nesmierne dôležití, že sú pre nás Človekom?
8. Naša úloha (Oľga Lukačovičová)
Kde, ako môžeme niečo urobiť podľa toho, čo zdôrazňuje pápež František – v našej farnosti, v našich rodinách, vo svetovej cirkvi?
Ak sa prihovoríme osamelým ľuďom, nevieme, aký vážny a ťažký životný príbeh majú za sebou. Ale naším úprimným záujmom môžeme zmeniť to, čo majú pred sebou. Možno úsmev s pozdravom pre matku s dieťaťom, ktorú vídame na prechádzke často zamyslenú a smutnú, stačí na to, aby precitla.., tak ako sa to stalo mne.
Skúsme chvíľočku žiť príbeh ľudí v kritických životných situáciách, naložiť na svoj chrbát ich kríž a nehodiť plecom, aké je to pre nás nepredstaviteľné, ťažké a neriešiteľné. Pokúsme sa precítiť to, čo oni, a hľadajme riešenia ... tak sa to stalo aj mne.
Neodsudzujme ľudí za ich predošlé životné omyly a poklesky... (každý môže padnúť hlboko, či vlastným, či cudzím pričinením). Podporme ich vo vážnych rozhodnutiach a prejavme dôveru, že nový spôsob života určite zvládnu.., tak ako som to pocítila aj ja sama. Verte mi, dôvera je najväčším motívom.
Nepožadujme od ľudí, aby chladne a mechanicky plnili Zákon. Buďme im k dispozícii a vlastnou úprimnosťou otvoríme ich srdcia. Potom budú žiť Zákon celou svojou dušou. Budú ďakovať za odpustenie a za dar rozlíšiť dobré a zlé.
V našich rodinách buďme nežní, citliví a pozorní... Buďme veľkorysí v odpúšťaní. Nehanbime sa odhaliť lásku v tom najnemožnejšom, neočakávanom a nenaplánovanom okamihu.
Prejavujme záujem jeden o druhého. Pýtajme sa: „... ako sa máš? ...ako môžem pomôcť?...zvládaš to?“ A uisťujme úprimne: „...som s Tebou!... neboj sa!“
Každý, kto pocíti a precíti hoci len jeden skutok milosrdenstva sám na sebe, nemôže v živote odpovedať inak ako len vlastným skutkom milosrdenstva. A to vnáša chuť do života.
Milosrdenstvo je pokora a láska vedno. Je to cit a dobro v praxi, nehľadí na dôsledky, koná v tichosti a je nezištné.
9. Modlitba (na kľačadle)
Pane Ježišu, ty si prejavoval dôveru všetkým. Slovami „viac nehreš“, si oznamoval: Odpúšťajú sa ti hriechy. Naprával si s citom chyby iných a nikoho si neponížil. Ľudia cítili tvoje priateľstvo a túžili stať sa lepšími. Daj, aby sme aj my boli citliví, milosrdní a chápaví, aby sme sa láskavo povzbudzovali a sami sa nechali usmerniť a povzbudiť. Amen.