Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Svedectvá 2
máj - júl 2016
12. 8. 2016, piatok
Autor: M. Syneková; Z. Vargová
1. Ako ďalej
Som praktizujúca katolíčka. Kňaza Karola Moravčíka si veľmi vážim, lebo je vzorom opravdivého kňaza, ktorý sa zaujíma o problémy ľudí a hľadá riešenia. Vždy má na ľudí čas, vie optimálne poradiť či pomôcť, je to typ kňaza, o ktorom často hovorí aj pápež František. Čiže nezatvorí sa na farský úrad a nevedie izolovaný život, ako to robí veľa kňazov na Slovensku, ale je nápomocný, a jeho kázne sú úžasné.
Žila som s alkoholikom, a keď už nebolo možné zvládnuť to, rozviedli sme sa. V tom období mi pán farár Moravčík veľmi pomohol, pretože ma usmernil – aj ako ďalej v duchovnom živote. Povedal mi o možnosti pristupovať ku sviatostiam aj po rozvode. Tak isto aj moja dcérka sa s ním veľakrát po svätej omši rozprávala, predovšetkým mladí ľudia oceňujú jeho erudovanosť a rozhľadenosť.
2. Poďakovanie
Chcela by som sa poďakovať za všetko, čo pán farár pre našu rodinu urobil. Keď môj manžel vážne ochorel, Karol ho povzbudzoval, spolu sa modlili. Keď nás navštívili kňazi z Burundi, milo ma prekvapilo a potešilo, že spolu (čiastočne v latinčine) slúžili svätú omšu, a po nej sa vzájomne rozprávali o živote v tejto krajine.
Na pohrebe môjho manžela som bola dojatá príhovorom pána farára, lebo z jeho slov bolo cítiť, aký bol môj manžel veľký a zároveň skromný človek.
Zistila som, že Karol si stále viac všíma ľudí okolo seba a robí veľké veci v skromnosti, čím dokáže premieňať ľudí. Zvlášť som jeho láskavú zainteresovanosť o nás pocítila nielen pri mojom chorom manželovi, ale i pri mojich deťoch. Bol ochotný porozprávať sa s mojím synom. Po tomto rozhovore vidím, že došlo k zmene správania môjho syna voči mne i voči ostatným. Ďakujem mu za to, lebo syn, hoci študuje vo Francúzsku, povedal, že ešte sa nikde a nikdy nestretol s takým kňazom, ktorý by sa mu venoval a rozprával sa s ním ako muž s mužom.
3. Žiť vo farskej rodine
V Devínskej Novej Vsi žijem 28 rokov. Keď sa ma v mojom rodisku pýtajú, ako sa mi tu žije, čo ma tu najviac drží, nemusím dlho rozmýšľať. Drží ma tu moja rodina, krásna príroda a farské spoločenstvo ľudí pod vedením nášho pána farára Karola Moravčíka.
Je to práve farár Karol Moravčík, ktorý mi svojimi kvalitnými, erudovanými kázňami a otvoreným, charizmatickým prístupom k ľuďom ukázal cestu pri hľadaní a upevnení viery.
Karol Božie slovo realizuje aj mimo kostola v reálnom živote. Prepája a inšpiruje ľudí zo sídliska a dediny a pomáha riešiť drobné i vážne starosti a bolesti. Osobne som to pocítila pri ťažkom úraze môjho manžela, keď ma pán farár spolu s ľuďmi z farského spoločenstva podržali a pomohli mi. Som im za to úprimne vďačná.
Pán farár nás svojou prirodzenou autoritou vedie k tomu, aby sme sa navzájom vo farnosti stretávali a pomáhali si. Svedčí o tom množstvo spoločných aktivít, ktoré majú veľký ohlas aj mimo našej farnosti, napr. Svetový ekumenický deň modlitieb, Začíname spolu advent, poďakovanie za úrodu, koncerty, chorvátske omše, omše na Weitovom lome a mnoho iných.
Karol Moravčík patrí do našej farskej rodiny a je jedným z nás.
4. Získala som radosť
Keďže som "zvonku", veľmi som rozmýšľala, či môžem vydať svedectvo, ale možno práve preto, že nie som viazaná cirkevnou disciplínou a budem hovoriť iba za seba, snáď môžem...
Už dlho učím mladých ľudí okolo 20-ky a stále sa presviedčam, že ešte celkom nezanevreli na ideály v tejto bláznivej dobe, materialistickejšej ako kedykoľvek predtým a plnej chaosu rôzneho druhu. A viem aj to, ako ťažko je o tých ideáloch hovoriť, ako treba vhodne voliť slová a súčasne nimi príliš neplytvať. A pokiaľ je vytvorená priateľská a žičlivá atmosféra, je to tak najlepšie. V DNV v kostole som sa v úlohe študenta cítila ja. Viem, že predchádzajúce vety nevystihujú celkom podstatu – v mojom prípade toho, že evanjelium som poznala aj predtým, ale až tu mi začalo hovoriť čosi viac. Prestala som hľadať stopercentnú istotu a získala som radosť a občas možno aj odvahu. Ale tiež nechcem použiť príliš veľa slov. Vlastne chcem iba povedať, že to, ako to robí pán farár Moravčík, považujem za veľmi dobrú cestu, a navyše, cestu do budúcnosti.
Prišli sme sem do DNV takmer súčasne s ním a ak odíde, bude mi riadne chýbať. A ako potom bude chýbať tým mojim známym, ktorí majú vážne osobné problémy a pre ktorých je veľkou oporou! Poznám veľa ľudí, ktorí majú povolania, nie zamestnania, čo v praxi často znamená, že by sa mali správať ako zariadenia s malou spotrebou, vysokým výkonom a schopnosťou robiť zázraky s nenárokovaním si žiadnych ocenení. Lenže dnes je bezbrehá demokracia a časom sa ľudia zariadia. Jednoducho si nájdu zamestnanie a poslanie budú robiť, keď sa im bude chcieť. Neviem, či ten dôsledok bude dobrý. V prípade cirkvi si myslím, že ak sa kňaz vzdá rodiny, verný svojmu povolaniu poctivo slúži za nie až tak veľmi veľa peňazí, poďakovať mu, že sa nezaradil, je najmenej, čo možno preňho urobiť!
5. Hľadanie dialógu v osobných a spoločenských krízach
Ťažko sa mi hľadajú vhodné slová, ktoré by vyjadrili všetko, čo by som chcela. Náš pán farár ma sprevádza celým životom. Jeho slová som počúvala alebo čítala možno oveľa dlhšie, než slová mojich učiteľov na ktoromkoľvek stupni vzdelania. Dá sa povedať, že je jedným z mojich najvzácnejších učiteľov, pretože mi už od detstva pomáha objavovať slová Evanjelia v každodenných momentoch. Nie ako frázy alebo formálne prejavy nábožnosti, ale ako to podstatné, z čoho by mali vychádzať naše myšlienky, slová a skutky.
Málokto má dar viery takej pevnej, že by ho v živote skôr či neskôr nezastihla kríza. U mňa prišla vtedy, keď som si začala klásť otázky, na ktoré niet odpovede; keď som si uvedomila ľudskú zraniteľnosť a možno až krutosť tohto sveta. V celom tom tápaní neprestávam hľadať kúsky nádeje. A z kázní pána farára Moravčíka mi často tá nádej zasvieti, pretože vie upriamiť moju pozornosť na aktuálnosť, zmysluplnosť a praktickosť Božieho Slova a nenaivnú milosrdnú lásku, o ktorú sa treba snažiť vo všetkých našich vzťahoch. Takto sa môžeme snažiť postupne chápať aj veľké témy a problémy, ktoré hýbu spoločnosťou, a na ktoré sa ťažko hľadajú jednoznačné riešenia. Rovnako aj v našich osobných krízach, riešenie neprichádza hneď, často asi treba dlhé roky, trpezlivosť a živú snahu o hľadanie odpovedí. Láskavé slová nášho pána farára akoby vždy človeku dávali tento čas na hľadanie. Možno je potom to, čo nájdeme, trvácnejšie a úprimnejšie.
Ďakujem aj za to, že dokázal inšpirovať a pozitívne ovplyvniť ľudí, ktorí sú aktívni v našej farnosti. Aj cez nich som za 25 rokov nadobudla vedomie, že farnosť Devínska Nová Ves je spoločenstvo, ktoré je otvorené, živé, zaujíma sa o dôležité otázky, o svet, o svoju históriu, o umenie... Jeho kňazstvo a pôsobenie v Devínskej vnímam ako obrovský dar a na tom sa už nikdy nič nezmení.
Súčasnú situáciu Cirkvi na Slovensku neviem označiť iným slovom, než „bolestivá“ a „zraňujúca“. Je bolestivá najmä pre ľudí, ktorí vidia, že veľa vecí nie je takých idylických, ako sa prezentujú, a pri pokuse o poukázanie na niektoré problémy sa zrazu prejaví moc, nepochopenie, strach. Pretože sa to všetko deje bez dialógu, nie ako v spoločenstve, ale ako v politickej hre. Nemá nám ísť všetkým o to isté? Za akú rodinu máme pochodovať? Iste, v každej rodine sú krízy, ale tá správna funguje tak, že aj otec, hoci má zväčša posledné slovo, citlivo a úctivo vypočuje ostatných rodinných príslušníkov. A ak má otec pravdu, potom by aj ostatní členovia mali uznať jeho skúsenosti a poslúchnuť. Ale v mlčaní a bez dialógu rodinná láska nemôže naplno fungovať. V bezmocnosti, ktorú pociťujem, myslím v modlitbe na neho, na súčasných i budúcich kňazov aj na našich biskupov.
Na záver by som chcela vyjadriť prianie, aby, nech už bude pôsobiť kdekoľvek, cítil Božiu prítomnosť a prijatie od nových ľudí, ktorých spozná. Určite sa nájde mnoho takých, pre ktorých bude jeho pôsobenie veľkým šťastím a pomocou. Verím, že jeho kázne budú dostupné na internete aj naďalej (ja si ich vyhľadávam takmer vždy, keď nemôžem byť osobne v DNV).
6. Živé slová viery
Vo farnosti Devínska Nová Ves žijem spolu s mojou rodinou 28 rokov a viac ako 25 rokov máme v našej farnosti kňaza, ktorý pomáha nielen tým, ktorí dlhé roky idú po ceste života spolu s Kristom, ale aj tým, ktorí tú cestu zatiaľ iba hľadajú.
Keď sme sa nasťahovali do DNV, bol tu schátraný kostol, fara v zlom stave, nebolo tu žiadne farské centrum a najmä, žiadne živé spoločenstvo. Hlavne zásluhou nášho kňaza Karola Moravčíka bol kostol obnovený, prestavaná fara a vybudovalo sa farské centrum. Aj farnosť ožila! Vďaka nášmu kňazovi podporujeme sociálne slabších nielen v našej farnosti, ale aj v ďalekej Guatemale. Na naše farské akcie, ako napr. „Začíname spolu advent“, chodia ľudia aj z okolitých farností, spoločne sa každoročne modlíme za ženy celého sveta, spoločne ďakujeme za úrodu atď.
Moje deti už majú svoje rodiny a aj keď žijú v iných farnostiach Bratislavy, často prichádzajú do DNV na nedeľné bohoslužby, aby počuli múdre slová z úst nášho kňaza. Ja tak isto, aj keď som vieru v Boha dostala od svojich rodičov a prarodičov, stále potrebujem počuť živé slová, aktualizované do dnešnej doby. Takéto slová hľadám a nachádzam v našej farnosti už 25 rokov, a nielen ja.
7. Wir sind Kirche!
Narodila som sa v Devínskej Novej Vsi a naša rodina chodí do kostola, kde slúži sväté omše pán farár Karol Moravčík, odkedy sa pamätám.
Ako dieťa som ešte veľmi obsah svätých omší nevnímala, no tešila som sa na detské omše, kde sme si mohli zaspievať v detskom zbore a na hodiny náboženstva. Tieto hodiny boli pre nás deti vždy veľmi zaujímavé a dynamické. Už odmalička sme (myslím tým seba, mojich troch súrodencov a ďalších rovesníkov z Devínskej) boli v rodinách a na náboženstve vedení k láske k blížnym a k spoločenstvu a solidarite, ktoré sme aj prakticky žili. V dospievajúcom veku som začala viac počúvať a vnímať homílie nášho pána farára a musím povedať, že jeho teológia a prístup, ktoré sme v našej rodine prebrali a žijeme, boli zrejme dôvodmi, prečo som sa tak, ako mnohí moji rovesníci, od Cirkvi a viery neodvrátila.
Vo svojich jedenástich rokoch som totiž zo základnej školy prešla na osemročné gymnázium v Dúbravke, kde nás náboženstvo učili mladí diakoni. Po prvýkrát v živote som tak videla živý príklad takzvaného svätuškárstva, klerikalizmu a nadradenosti – slová, ktoré som v Devínskej nemala ako spoznať. Často som rodičom pohoršujúco hovorila zážitky z náboženstva, ako nás kňazi vedú len k neustálemu „odrapkávaniu“ modlitieb a ako nás absolútne nevedú k vlastnému rozmýšľaniu a dialógu, ako vedia stráviť celú hodinu vysvetľovaním toho, ako sa môže hostia fyzicky zmeniť na kus ľudského mäsa (to bol naozaj vrchol, už aj ako malému decku mi bolo jasné, že toto nie sú kňazi, ku ktorým by som sa priznala a spätne musím uznať, že keď sa nám ostatné deti vysmievali, že chodíme na náboženstvo, veru, mali aj prečo) a ako stále len opakujú state o čnostiach a o poslednom súde – mimochodom posledný súd, to bola téma, ktorá nikdy „nehrdzavela“. Často som vtedy rozmýšľala, že poprosím rodičov, aby ma radšej prihlásili na etiku, aspoň si ušetrím tie reči o diablovi. Pamätám sa, že keď nás diakon presviedčal, že diabol môže byť aj medzi nami v triede, pokúsila som sa namietať, že ako to je možné, veď pán Ježiš povedal, že kde sú dvaja, traja v mojom mene, som aj ja, a nás tam bolo asi pätnásť... Napokon som tie hodiny náboženstva dajako pretrpela. Našťastie náš pán farár moju vieru „zachránil“ a podnietil ma k žitiu evanjelia. Karol Moravčík má talent odovzdať Ježišovo posolstvo pre každého zrozumiteľným spôsobom, a tak vie osloviť mnoho ľudí.
Všetci sme Cirkev, ani Ježiš predsa nebol sám. Pamätám sa, ako som tieto slová – „Wir sind Kirche“ – počula asi pred 12 rokmi v malej kúpeľnej dedinke v Rakúsku na nedeľnej omši, kde asi 90 % účastníkov boli seniori, no celebrantom bol mladý vzdelaný kňaz s dohora nagelovanými a nafarbenými vlasmi, obutý v ťažkých moderných topánkach. (Humorne dodávam, že jedni moji známi zo Záhoria, ktorí tam boli na kúpeľnom pobyte asi pred štyrmi rokmi, boli z tohto kňaza ohromení, dokonca si ho aj odfotografovali. Smutné je, že moderná cirkev je pre Slovákov mimo pár výnimiek zatiaľ len turistickou zaujímavosťou v zahraničí.) Toto posolstvo, ktoré tam na hlbokom rakúskom vidieku je už dávno samozrejmosťou, funguje na Slovensku podľa mojej skúsenosti len v Devínskej Novej Vsi (a to žijem v najväčšom meste Slovenska).
Náš pán farár nás v kostole nikdy nedelil na kňaza na piedestáli a na ovečky pod ním, ale vždy nás oslovoval a oslovuje „milí priatelia a priateľky“. Nikdy nás nehrešil a nevyčítal nám, ale hovorí nám o odpúšťaní, kajúcnosti a milosrdenstve. Nehovorí to nijakým naučeným, suchým alebo naivným štýlom, ale vychádza z vlastnej skúsenosti, z vlastnej viery.
Často som sa na hodinách náboženstva alebo na omšiach v iných kostoloch prichytila, že už asi polhodinu počúvame o milosrdenstve a kajaní sa, ale že ja vôbec neviem, čo ten kňaz vlastne myslí – vždy len prerozprávanie poučiek a evanjelia (a to tiež niekedy len približne). Náš pán farár si takéto veci rokmi naštudoval a nikdy nehovorí poučky, vždy vysvetľuje, a tým, ako sa sám čítaním (aj zahraničnej) teologickej literatúry a navštevovaním a sledovaním mnohých teologických debát po celom svete zdokonaľuje a rastie vo viere aj vo vyššom veku, inšpiruje aj mňa k neustálemu učeniu sa a rozmýšľaniu.
Než ukončím svoje svedectvo, rada by som napísala ešte o jednom zážitku. Minulý rok som mala v mojom okolí až dve skúsenosti, keď dvom mojim blízkym osobám kňaz (v prvom prípade u bratislavských kapucínov a v druhom v Trnave) odmietol dať na spovedi rozhrešenie a uistil ich, že nech robia, čo robia, už svoje hriechy nezmyjú. Veľmi som sa zarazila – úprimne, netušila som, že kňaz môže aj nedať rozhrešenie. Nemyslím si, že tieto dievčatá, ktoré svojím priateľstvom a láskavým jednaním rozdávajú radosť a pomoc, by si zaslúžili takýto verdikt. Najviac ma zabolelo, keď som videla, ako obidve moje priateľky tým trpeli. Neviem si predstaviť, že po spovedi u nášho Karola by niekto odchádzal nepochopený, ustráchaný a zronený. Nechcem tým povedať, že by náš pán farár povzbudzoval lotrov alebo naivne zľahčoval situáciu, on každému ponúkne riešenie, sebareflexiu a cestu k zlepšeniu seba samého. Netvári sa ako ten múdrejší, ale je priateľom a pomocníkom.
Možno je na nás, farníkoch a farníčkach, aby sme sami otvorili dialóg a bez akýchkoľvek rozbrojov začali rovnocenný a otvorený rozhovor o problémoch v Cirkvi. Možno tak, ako Cirkev stáročia roky rozkazovala „zhora“, teraz sa uzdraví „zdola“.
Také sú moje skúsenosti – vo svojich 21 rokoch však môžem povedať, že teológia Karola Moravčíka ma bude sprevádzať celý život a bude mojím veľkým šťastím, keď budem môcť jedného dňa viesť k Bohu touto cestou aj vlastné deti.