» články » detail článku

Homília - 25. nedeľa cez rok (C)

1 Tim 2, 1-8 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

18.9.2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Koncom minulého týždňa sme mali v Bratislave popredných politikov Európskej únie. Či sa domov vrátili s nejakým výsledkom, málokto vie. Keď som sledoval obrovské bezpečnostné opatrenia, povedal som si, načo to bolo dobré organizovať u nás a nie radšej na nejakom izolovanom ostrove. Ale možno aj to treba – dať verejnosti najavo, že sú tu politici, že je tu Európska únia, že nie sme len náhodným súčtom jednotlivých krajín a krajiniek, ale sme aj spoločenstvom spolupráce, často namáhavo dosiahnuteľnej. Zoči-voči mocným tohto sveta si človek napokon len povzdychne, že to treba vydržať, a v cirkvi niektorí dodajú, že treba poslúchať. Nuž, áno, ale čo si pod tým „vydržať“ a „poslúchať“ máme predstaviť?

Po dramatickom vyznaní apoštola Pavla, ktoré sme počuli minulú nedeľu z Prvého listu Timotejovi, nás dnes apoštol prekvapil úctivou rečou voči vrchnosti. Apoštol žiada modliť sa za všetkých ľudí a za všetkých nadriadených. Ako dôvod uvádza: Aby sa dalo pokojne žiť. Ak sa to podarí, ľudia budú môcť prísť k pravde a spáse, vysvetľuje apoštol. Napokon, len jeden je Boh a jeden prostredník medzi ním a ľuďmi – človek Kristus Ježiš.

Biblickí exegéti pokladajú text za súhrn pravidiel pre otcov rodín. V tých časoch písali také pravidlá stoickí filozofi a vzor si brali ešte od Aristotela. Ak by sme sa však nazdali, že v liste ide len o obyčajné morálne poučenia, unikla by nám podstata. Tá spočíva v odkaze na Boha, ktorý chce zachrániť všetkých ľudí a dáva spoznať pravdu. Text je jednoznačne misionársky, aktivizujúci. Boh chce spasiť všetkých, pričom koná cez človeka Krista, ktorý k tej spáse prispel tým, že vydal seba samého za všetkých. Apoštol a širšie celá cirkev sú potom jeho spolupracovníci (misionári, apoštoli).

Zachovávanie pravidiel, modlitby za všetkých, a to aj za pohanskú vrchnosť, mali prispieť k tomu, aby sa vytvoril priestor, v ktorom by sa dalo pokojne a slobodne žiť, priestor, ktorý by umožňoval veriť v Boha a klaňať sa mu. Nešlo teda o pokorovanie sa pred vrchnosťou. Kresťanským obciam okolo roku 100 po Kr. išlo o vymedzenie a ochranu alternatívneho spôsobu života uprostred pohanskej ríše, v ktorej žili. Modlitby za pohanskú vrchnosť tých čias sú známe aj z helenistických synagóg, ktoré boli v každom významnejšom meste v Stredomorí. Veriaci Židia a kresťania odmietali obetovať bohom, odmietali klaňať sa cisárovi, ale pokladali za správne aj zaňho sa modliť.

Poznámka o potrebe modliť sa za vrchnosť napokon upozorňuje na skutočnosť, že kresťania tej doby (aj pri občasnom prenasledovaní) nemienili sa dištancovať od spoločnosti, nevideli spásu v odchode zo sveta vtedajšej kultúry, politiky a ekonomiky, ale chceli žiť uprostred neho. Ako pripomína známy obraz z evanjelia: Máme byť soľou pre svet (Mt 5,13). Keď zostaneme pri tomto obraze, je zrejmé, že byť soľou v jedle, značí byť úplne v ňom zamiešaný, pričom si treba dať pozor, aby sa soliť nezabudlo, ale ani nepresolilo. Už táto samotná ambícia – zostať uprostred sveta, byť soľou – je úloha misionárska. Táto úloha je splniteľná len vtedy, ak sme súčasťou kultúry sveta, v ktorom žijeme, ak používame jeho jazyk, jeho metafory, jeho symboly a gestá. Nie je náhoda, že etické pravidlá pre kresťanov v staroveku boli utvárané podľa vzoru vtedajších pohanských filozofov. Nie je náhoda, že také postavy ako Sokrates, Alexander Veľký, Aristoteles, Diogenes, a tiež mýtické postavy gréckej literatúry boli prirodzenou súčasťou sveta vtedajších kresťanov. Veľkí ľudia sú inšpiráciou na ceste k Bohu, preto aj Kristus je v Prvom liste Timotejovi výslovne zdôraznený ako človek, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých.

Našu kresťanskú existenciu máme žiť podobne – uprostred sveta ako žitú za všetkých, ale nemá sa stať hocičím. Inak by prestala byť soľou a stala by sa brečkou. Cirkev po II. vatikánskom koncile už nechcela vládnuť nad svetom, ale uverila, že v kultúre moderného sveta má byť tou evanjeliovou soľou. Vplyvom rôznych okolností sa však neskôr viacerí naši katolícki veriaci zľakli a skôr ako soľou rozhodli sa byť akýmsi kameňom uprostred potoka, do ktorého okolitá voda neprenikne. Keď sa pastorálneho teológa Matthiasa Sellmanna pýtali, o čo by nám malo ísť, použil jednoduchý príklad z cirkevnej škôlky. Najprv si položil otázku: Čím sa má líšiť cirkevná škôlka od necirkevnej? Potom vymenoval viacero návrhov a okrem iného povedal: Cirkevná škôlka sa nemôže vyznačovať iba tým, že v advente namiesto Santa Clausa ponúkne Mikuláša. Keď už Mikuláša, tak potom sa musí snažiť, aby deti našli v cirkevnom prostredí otcovské autority, ktoré inde nestretnú, napr. aj formou patronátu, ktorý si na seba vezmú mužovia z farnosti, aby boli nablízku deťom, ktoré sú z problémových rodín a chýba im opora v otcovi. (J. Frank, Wie kurieren wir die Kirche, Köln 2015, 256-257.)

V Bratislave pred pár dňami okrem politikov rokovali aj biskupi zo strednej a východnej Európy. Z rokovania vydali správu, že iba rodiny založené na láske muža a ženy, ktoré sa neboja mať potomstvo, dokážu zvládnuť súčasné problémy. Pekne, ale v zmysle slov toho teológa treba doplniť: Nesnívajme o dokonalých rodinách a neizolujme sa od ľudí problémových. Naopak, práve takým ponúknime skúsenosť otcovskej a materinskej lásky, ktorá nikoho nevylučuje, ale pokiaľ sa dá, všetkých integruje!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 20 x