» články » detail článku

Homília - Nedeľa Sv. Trojice (B)

Rim 8, 14-17 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

7.6.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Po tieto júnové dni prijímajú kandidáti kňazstva na Slovensku kňazské svätenie. Včera bol v Trnave za veľkej účasti ľudí vysvätený za biskupa nový trnavský arcibiskup. Noví kňazi sú mladí ľudia a aj nový biskup pre Trnavu je mladší človek. Stará generácia biskupov, ktorá nastúpila do služby po revolúcii roku 1989, odchádza na dôchodok. Miestami sprevádzaná kritikou za to, čo robila, i za to, čo nevládala urobiť. So všetkým, čo je nové sa spája nádej, že to bude aj lepšie. Budú noví biskupi a kňazi lepší, schopnejší, ako generácia pred nimi? Aby sme to dokázali posúdiť, potrebujeme si najskôr posúdiť kritéria toho, čo je dobré. Znamienko novoty nestačí...

Apoštol Pavol nám v liste Rimanom píše, že podľa neho je dobré to, čo pochádza z Ducha synovstva, v ktorom dokážeme Boha prijať ako svojho Otca. Apoštol vysvetľuje, že v tomto Duchu sme sa stali bratmi a spoludedičmi Ježiša Krista, prestali sme byť otrokmi a stali sa slobodnými Božími ľuďmi. Apoštolove myšlienky čítame dnes na sviatok Najsvätejšej Trojice. Naši veriaci poznajú meno Svätá Trojica z náboženských učebníc, v ktorých sa vysvetľuje, že Boh jestvuje v troch osobách, a predsa je jeden. Vyjadrenie o Svätej Trojici má svoje opodstatnenie v dejinách kresťanskej teológie, ale my sa budeme teraz viac venovať Pavlovej skúsenosti, ktorú vyjadril vo svojich listoch. Pojem „Trojice“ Pavol nepoužíva, ale hovorí, že máme skúsenosť s Duchom Božieho synovstva ako Duchom slobody. Nakoľko tejto skúsenosti dnes rozumieme, nakoľko túto skúsenosť žijeme?

K odpovedi nám môže pomôcť osvetlenie situácie, v ktorej Pavol písal myšlienky o Duchu synovstva v liste kresťanom do Ríma. Pavol ešte v Ríme nebol, ale chystal sa tam ísť. V tej dobe (pred r. 49 n. l.) sa kresťania v Ríme nachádzali najmä medzi Židmi, ktorých tam vtedy žilo asi 40 tisíc. Podobne ako inde, sa však medzi Židmi kvôli Ježišovi strhol spor. Bol až taký veľký, že sám cisár Claudius do sporu zasiahol a kvôli hádkam o Kristovi vyhnal Židov z Ríma. O čom bol tento spor? Bol to spor o tom, či je v židovstve dôležitejšia zákonnícka alebo prorocká tradícia, morálka alebo láska, duch poslušnosti zo zákona alebo duch synovstva v z lásky, a napokon, či z Boha hovorí a koná viac Mojžiš a Eliáš alebo Ježiš Nazaretský... Po vyhnaní Židov z Ríma zostali medzi kresťanmi len ľudia pohanského pôvodu. Keď však cisár Nero dovolil Židom vrátiť sa, vrátili sa do mesta aj kresťanskí Židia a s nimi sa vrátil aj spor o záväznosť Mojžišovho zákona a slobodu v Ježišovom mene. Vediac o týchto sporoch v rímskej cirkvi, píše apoštol Pavol na prelome rokov 57/58 n. l. svoj list o tom, čo nás robí pred Bohom spravodlivými.

Ako čítame u Pavla, spravodlivými nás nečiní to, čo je nové, čo je moderné, ale Duch slobody, partnerstva a synovstva voči Bohu. V tomto Duchu, ktorého sme prijali od Ježiša, sa Boha nebojíme, ani Boha nepodceňujeme, ale ho milujeme. Neposlúchame Boha zo strachu, ale z lásky. V tomto Duchu sme pre správnu vec ochotní aj trpieť ako Ježiš, aby sme nezradili vieru a nádej, ktorú máme v Bohu Otcovi. Osobne som mal asi šťastie, že keď som rástol, napriek mnohým problémom som nezažil cez kresťanov vo svojom okolí ducha strachu či povinnosti, ale radosti a slobody. Neskôr na teológii a pri vyučovaní náboženstva som sa stretol s pokusmi o vysvetľovanie Boha ako Svätej Trojice prostredníctvom rôznych filozoficko-teologických názorov. Tieto vysvetlenia nám môžu pomôcť, aby sme uznali, že reč o Bohu v troch osobách je rozumná, ale pre život nám veľmi nepomôžu. Pre praktický život nám pomáha viac skúsenosť, ktorú nájdeme v evanjeliu a vo svedectve prvotného kresťanstva. V týchto svedectvách o Ježišovom Bohu sa nespomína meno Trojica, spomína sa však Otec, Syn a Duch svätý. Teológ Hans Küng vo svojej knihe „Krédo“ (Praha, Vyšehrad 2007) píše, že najlepšie vysvetľuje vzťah medzi Otcom, Synom a Duchom známy príbeh o Štefanovi zo Skutkov apoštolov. Spolupracovníka apoštolov Štefana uväznila židovská veľrada, vypočúvali ho a on sa bránil. Na záver svojej reči, v ktorej prešiel od Abraháma až k Ježišovi, Štefan obvinil svojich sudcov, že zabili Ježiša – Božieho spravodlivého. Vtedy sa jeho sudcovia na neho rozhnevali, a o Štefanovi sa píše: „Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Božej, a povedal: Hľa, vidím nebesia otvorené a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ (Sk7, 55-56)

O čom tu hovoria Skutky apoštolov?, pýta sa teológ. Štefan nevidí Svätú Trojicu, ale prežíva, že Duch Svätý je v ňom. Boh zostáva skrytý, viditeľná je len jeho sláva. A Ježiš, viditeľný ako Syn človeka, zdieľa s Bohom jeho moc a slávu! Aký je potom vzťah Otca, Syna a Ducha Svätého? – Boh, neviditeľný Otec, je nad nami; Ježiš, Syn človeka, je s Bohom pre nás; Duch Svätý z Božej sily a lásky je v nás... Ak je niečo nové, ak je niečo potrebné, tak je to, milí priatelia, táto skúsenosť Boha, ktorú mal Pavol, ktorú mal Štefan, ktorú nieslo pôvodné kresťanstvo. Skúsenosť Boha, ktorá sa poznáva podľa Ducha radosti a slobody. Možno si len želať (a modliť sa), aby to bol tento Duch, z ktorého budeme žiť ako bratia a sestry vo viere, aby to bol tento Duch, z ktorého budú žiť svoje poslanie naši noví i starí kňazi a biskupi.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 522 x