Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - Sv. Cyril a Metod
2 Kor 12,7-10 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
5. 7. 2015, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Sv. Cyril a Metod, ktorých si dnes na Slovensku pripomíname, mali odjakživa smolu. Azda všetci politici, ktorí na Slovensku kedy boli pri moci, ich pamiatku využívali pre seba. Dané to bolo už tým, že k našim predkom neprišli len ako misionári evanjelia, ale na pozvanie veľkomoravského kniežaťa Rastislava, aby posilnili jeho politickú pozíciu (vtedy r. 863 voči vznikajúcej nemeckej ríši). V súčasnosti sa od spomienky na sv. Cyrila a Metoda tiež očakáva upevnenie politickej pozície Slovenska a vedenie našej slovenskej cirkvi zasa v spomienke na týchto svätcov vidí príležitosť zdôrazniť, že kresťanstvo a cirkev stáli pri zrode slovenského národa a štát a cirkev majú naďalej úzko spolupracovať. Tieto očakávania opierajúce sa o počiatky našej histórie pokladám v zásade za správne, problém ale vidím v poňatí tohto odkazu, keď sa poslanie sv. Cyrila a Metoda niekedy až nasilu prispôsobuje momentálnym politickým či cirkevno-politickým potrebám. Aby sme sa tomu pri našej spomienke vyhli, spojím dnes spomienku na sv. Cyrila a Metoda s myšlienkami apoštola Pavla, ktoré čítame pri liturgii 14. nedele cez rok.
Apoštol Pavol bol prvý misionár cirkvi, ktorý sa vedome vydal k pohanom. Sv. Cyril a Metod ho v tomto poslaní nasledovali. Podobne opustili vlasť a venovali sa cudzím ľuďom v ďalekých krajinách. Ako čítame v Druhom liste apoštola Pavla Korinťanom, Pavol napriek tomu, že sa Korinťanom veľmi venoval, práve medzi nimi našiel mnoho odporcov. Podobne sv. Cyril a Metod napriek tomu, ako sa obetavo venovali našim predkom na Veľkej Morave, narazili medzi nimi na nepochopenie a odpor. Podobne ako v Korinte dôvod bol prinesený zvonka: Pavla osočovali z nedovolených novôt konzervatívni kresťania židovského pôvodu, sv. Cyrila a Metoda osočovali z nedovolených novôt konzervatívni kresťania zvlášť z Nemecka.
Ako sa voči osočovateľom Pavol bránil? Pavol zaujímavo píše, že pri svojej činnosti mohol aj spyšnieť a že aby do toho neupadol, dostal do tela osteň, ktorý nazval poslom Satanovým. Historici sa zhodujú, že Pavol musel trpieť na nejakú chorobu, ktorá ho znemožňovala pred ľuďmi. Pavol v 12. kapitole listu naznačuje, že prosil Boha o to, aby ho zbavil tejto choroby, ale od Pána dostal odpoveď: Stačí ti moja milosť, lebo moja sila sa prejavuje v slabosti (2 Kor 12,9). Ako sa ďalej Pavol vyznáva, po tejto odpovedi od Pána rozhodol sa chváliť svojimi slabosťami – a dodal aj dôvod: aby vo mne prebývala Kristova sila (2 Kor 12,9).
Čo znamená chváliť sa slabosťami? Pavol o tom píše v12. a ešte viac v 11. kapitole. Tam Korinťanom adresuje aj výčitky: Radi znášate, keď vás niekto zotročuje, keď vás vyjedá, keď sa vás zmocňuje a nad vás sa povyšuje, keď vás niekto bije po tvári (2 Kor 11,19-20). Naopak, do mňa si dovoľujete, lebo som vraj slabý... V ďalšom texte Pavol pospomína množstvo trápení, ktoré prežil: väznenie pre Krista, bitie, bičovanie, kameňovanie, stroskotanie, prenasledovanie od cudzích nepriateľov a vlastných falošníkov a mnohé ďalšie námahy a strádania. Spomína to preto, aby sa jasne ukázalo, že Pavol vo všetkých týchto trápeniach nepokúsil sa byť sám „silný“, neosvojil si metódy svojich odporcov, nezačal sám na druhých štvať, osočovať ich, spájať sa s mocnými, ani sa neschoval niekam do kúta. V tomto zmysle zostal slabý – aby sa na ňom prejavila Kristova sila. Lebo, čo iné pomohlo Pavlovi všetky strádania prekonať? Zjavne to nebola jeho sila, ale sila Boha, ktorý si ho vyvolil, aby na ňom zjavil svoje konanie vo svete.
Možno si povieme, že to nie je nič pre nás – dostávať po hlave od vlastných i od cudzích, trpieť na choroby a ešte mať vynadané, že vôbec hlásame evanjelium. Áno, nebolo by to nič pre nás, ak by tomu neprechádzala láska, ktorá sa nám zjavil na začiatku. Ona si nás pritiahla a získala. Plní tejto lásky ideme do cirkvi a do sveta, do vzťahov a rôznej práce. A popritom zisťujeme, že máme kopu nežičlivcov proti sebe a veľa hlupákov okolo seba. A že si veľa vytrpíme. To je chvíľa, keď sa musíme pozrieť do seba a porozumieť, ako v nás funguje láska, ktorá nás oslovila. Keď musíme spoznať, že nevyhráva naša sila, ale sila toho, ktorý nás povolal. Lebo v batohu, ktorý si nesieme na chrbte, sú mnohé trápenia. Ale na ceste, po ktorej kráčame, dejú sa aj zázraky. Asi nie také, ktoré by sme si želali (nemať žiadne choroby, žiadnych odporcov, žiadni hriešnici nebudú na funkciách v politike a cirkvi), ale zato omnoho väčšie: napriek prekážkam rastie cirkev, vznikajú nové a nové spoločenstvá a hlása sa evanjelium.
Keď sa vrátime k sv. Cyrilovi a Metodovi, vidíme, že mali naozaj smolu. Cyril ochorel a skoro umrel, a vzácne písmo, ktoré vytvoril pre našich predkov, oni zakrátko odvrhli. Podobne odvrhli aj starosloviensku liturgiu, ktorej schválenie s takým úsilím u pápeža vymohol. Metod sa neskôr dostal do cirkevného väzenia v Nemecku, kde ho mučili, a keď sa po zákroku pápeža dostal na slobodu a vrátil sa na Moravu, skúsil, že je tu už len trpený. Predsa z odstupu rokov vidíme, že cirkev sa posilnila, prežila zánik Veľkej Moravy, kresťanstvo pomocou našich predkov prijali Maďari a ďalšie okolité národy a naši ľudia napriek všetkým hriechom našli v kresťanskej viere svoju radosť a silu. Nie tú vlastnú, ale od Pána. Ako táto sila a radosť funguje dnes a ako o tom vydať svedectvo na povzbudenie vlastných i cudzích – to je už naša aktuálna úloha, nás pavlov a pavlíniek, cyrilov a cyriliek, metodov a metodiek našej doby.