» články » detail článku

Homília - 19. nedeľa cez rok (C)

Hb 11,1-2.8-12 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

11.8.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


O objaviteľovi Ameriky, Krištofovi Kolumbovi, je známe, že na svojej prvej ceste oceánom sa plavil na Západ, ale dostať sa chcel na Východ, do Indie. Na túto cestu ťažko hľadal mužov ochotných ísť s ním. Väčšina ľudí v tej dobe totiž verila, že Zem má okraj, a ak sa budú dlho plaviť jedným smerom, zrútia sa do priepasti. Nakoľko Kolumba viedla viera a nakoľko mal nejaké tajné mapy alebo vedomosti, ktoré mu pomohli v rozhodovaní sa, to dnes vieme len ťažko posúdiť. Viera v zmysel jeho počínania, viera vo vlastné schopnosti i viera v Boha, ktorý nás vedie pri našich plánoch, však iste zohrala významnú úlohu.

Z Listu Hebrejom sme dnes tiež čítali o viere, ktorá vedie človeka do neznámych priestorov a neznámej budúcnosti. Autora listu nepoznáme; len sa predpokladá, že patril k spolupracovníkom apoštola Pavla. Text Listu Hebrejom nie je presne vzaté list, ale je to teologický výklad Ježišovho posolstva na pozadí Starého zákona, ktorý vznikol koncom 1. st. n. l. (asi v r. 80-90). Celý list začína zvestovaním, že Boh sa mnohokrát ľuďom prihovoril a že naposledy to urobil cez svojho Syna. Z ďalšieho textu sa dozvedáme, že s tým Synom súvisí každý človek, stvorený Bohom, a že človek obstojí v živote vtedy, ak bude hľadieť na Ježiša (Hb 2,9).

„Hľadieť na Ježiša“ znamená učiť sa od neho a nasledovať ho v praxi. Autor listu sa k tejto výzve opakovane vracia, keď radí, aby sme hľadeli na Ježiša vo svojom zápase (Hb 12,2). Základom alebo motiváciou k tomuto zápasu je viera. V dnešnom úryvku spomínajú sa zvlášť Abrahám a Sára ako ľudia, čo žili z tejto viery. Pre nás by mohlo byť zaujímavé, ako sa v Liste Hebrejom o viere hovorí. Mnohí ľudia berú v súčasnosti vieru tak jednoducho: verím v niečo alebo neverím; verím v Boha alebo nie, alebo ani neviem... Ďalší si predstavujú, že veriť znamená uznávať, čo hovoria predstavení cirkvi... Na všetkých týchto predstavách niečo je, ale nie je to podstatné. To podstatné pripomína práve autor Listu Hebrejom, keď hovorí, že viera je to, čo umožnilo Abrahámovi, aby poslúchol Boha, keď ho povolal, a aby odišiel z vlasti (z mestskej kultúry v Mezopotámii) a stal sa tulákom v neznámej krajine. Nevedel kam ide, nevedel, čo ho čaká... Ale keď poslúchol Boha, to mu umožnilo, aby sa on (jeho potomkovia) dožili mesta, civilizácie, spoločenstva, ktorého základy postaví sám Boh. Možno sa tu naráža na známy príbeh o veži, ktorú kedysi stavali ľudia v Babylone ako vlastný projekt – bez Boha i proti Bohu, a ten projekt sa im zrútil a rozvadil ich. Naopak, Abrahám a jeho potomkovia majú sa stať ľuďmi, ktorí nepresadzujú svoj projekt, ale nechajú sa viesť Bohom, a on im umožní vytvoriť iný projekt, inú civilizáciu a iné spolužitie, ktoré sa nezrúti, ale obstojí.

Viera, ktorá toto všetko umožňuje, nie je teda viera v nejaké výpovede alebo jednotlivé poučky, ale ide o základné pochopenie života, o pochopenie, že život nie je osud, do ktorého padnem, ani to nie je niečo, čo si len tak vymyslím, a potom nasilu presadzujem. Ale ide o pochopenie, niekedy možno len tušenie, ktoré ma odvádza od pasívneho poddávania sa okolnostiam, ako aj od túžby pchať do popredia seba samého a vedie ma k túžbe nájsť niečo, čo si môžem vážiť a čo mi pomáha zachovať si nádej a lásku a čo mi dá silu aj zajtra vstať a znova kráčať za svojím snom... Vlastne nie za snom, ale za predstavou, ktorú som si nevymyslel, ale ktorá sa mi ponúkla, ako pekná, dobrá a svätá. Niekedy povieme: svätá Božia vôľa. A toto, čo takto spoznám, potom počujem, nasledujem a nechám v sebe pôsobiť. Tento koncept viery je to podstatné. Opisujem to všeobecne, autor Listu Hebrejom to povedal v skratke aj konkrétne: Zahľaď sa na Ježiša! Niečo podobné je, keď sa mladí ľudia do seba zahľadia, zamilujú sa. Také zahľadenie môže byť niekedy aj slepé, osudové, bláznivé... Ale po určitých skúsenostiach vieme, že to môže byť a má byť najmä obohacujúce, premieňajúce, posväcujúce: Stal som sa pri tebe lepším človekom – to je pravá podoba lásky. Nie že som sa zbláznil, ale stal som viac človekom.

Čo platí pre súkromné vzťahy, platí aj všeobecne. V cirkvi sa dnes pod vplyvom pápeža Františka viac hovorí o chudobných. Všimnime si, nejde o nejakú lacnú politiku, že cirkev alebo sám pápež by sa hrali na niekoho, kto ľahko zmení situáciu chudobných. Ide o to, že sa postavíme vedľa chudobných, opľúvaných a ponižovaných, áno, aj vedľa hriešnych, a dáme najavo: Sme spolu, sme bratia a sestry. Tým sa vytvára nové spoločenstvo, nová civilizácia. Nevieme ako presne, len vieme, že je to cesta do neznáma, pričom je dôležité, aby sme hľadeli na Ježiša a nebáli sa robiť to, čo od neho odpozorujeme. To je viera, podstata viery, ktorá nás povedie v súkromných vzťahoch i spoločenskom dianí, a samozrejme aj pri obnove cirkvi, aby bola naozajstnou cirkvou Ježišovou.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 17 x