» články » detail článku

Homília - Všetkých verných zosnulých

Múd 3,1-9 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

2.11.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Začiatok novembra je oddávna spojený so spomienkou na zosnulých ľudí. Túto spomienku prežívame cez rozličné zvyky; najčastejším je zdobenie hrobov kvetmi a zažínanie sviečok. Tieto zvyky zachovávajú ľudia nábožensky založení i ľudia, ktorí sa nábožensky neprejavujú. Čo to však pre nás vlastne znamená, keď spomíname na zosnulých? Moju otázku nekladiem tak, aby mi na ňu vyčerpávajúco odpovedal nejaký sociológ, etnograf alebo náboženský historik. Kladiem si ju osobne a kladiem ju aj každému z nás ako osobnú otázku.

Viem, že naše odpovede môžu byť rôzne. Mnohí by povedali, že si chcú jednoducho uctiť svojich zosnulých. Čo to však znamená uctiť si? Uprataný a ozdobený hrob je prejavom úcty, ale hrob zanedbaný sám o sebe nemusí byť prejavom neúcty. Možno dotyčný zomrelý nemal deti, alebo zomrel dávnejšie a už sa naň zabudlo, alebo si ho blízki uctia inak. Najčastejšie kladieme sviece na hroby rodičom, manželom, súrodencom, ešte aj starým rodičom, ale ďalej už veľmi nejdeme. Ale prečo nie? Prarodičia nie sú už naši a my nie sme ich potomkami? Samozrejme, nemôžeme si na všetkých pamätať. Už aj preto naša úcta voči zosnulým nemôže končiť ozdobením hrobu.

Odborníci na historické zvyklosti by nám povedali, že ľudia odpradávna pochovávali mŕtvych z praktických dôvodov (hygienických), potom zo strachu z mŕtvych, ale aj z celkom opačného dôvodu, aby úctivým umiestnením tiel zosnulých mohli zostať s nimi spojení. Niektoré kultúry pochovávali svojich zosnulých dokonca tak, aby ich mali pekne doma (boli uložení pod podlahou domu), a tiež nebude náhoda, že pôvodné kresťanské cintoríny vznikali v tesnej blízkosti kostolov. Tak to bolo aj v Dev. N. Vsi. Zostať spojení so svojimi zomrelými – tento dôvod úcty sa mi najviac páči. Spolu si naďalej pomáhame, spolu sme silnejší. To spolu neplatí len pre ľudí navzájom, znamená to byť spolu aj s Bohom.

Biblické čítania na dnešný deň nehovoria o smútení. Čítanie z knihy Múdrosti zo Starého zákona hovorí o hodnote života spravodlivých ľudí, apoštol Pavol spája osud kresťanov po smrti s Pánom (od Boha máme pripravený domov) a evanjelium v podobenstve o múdrych a nerozumných pannách hovorí o tom, ako šťastne a dobre žiť. Celkom je pochopiteľné, ak je nám po tieto dni viac ako inokedy smutno za našimi zomrelými. Kresťanstvo však nezostáva pri smútení, ale v stretnutí so smrťou si kladie otázku, čo tvorí hodnotu človeka, v čom spočíva hodnotný život. Ak zostaneme pri slovách z knihy Múdrosti, autor textu z 1. stor. pred Kr. píše o „dušiach spravodlivých“ po smrti. Dušou sa nemyslel ako v gréckej filozofii abstraktný životný princíp, ale celý človek s jeho históriou a vzťahmi. Kniha Múdrosti o dušiach spravodlivých hovorí, že nie sú nešťastné, ale že sú v pokoji. Zaujímavé je, prečo autor knihy Múdrosti píše o osude zomrelých. Ako si možno všimnúť v prvých troch kapitolách tejto knihy jeho úmyslom bolo odsúdiť hriešnikov a vyzdvihnúť spravodlivých. Pritom sa objavil problém. Ak je niekto v našom hriešnom svete spravodlivý, nutne narazí na tých, čo sú hriešni a všetko chcú mať len pre seba. Títo mocichtiví a sebeckí ľudia sa postavia proti spravodlivým a ublížia im. Ďalší ľudia potom okomentujú konanie spravodlivých tak, že ich ešte vysmejú: Bolo ti treba hrať sa na spravodlivého!? Autor knihy sa konfrontuje s takýmto prístupom, ako aj s predstavou mnohých ľudí, že Božie požehnanie sa spozná podľa toho, že nezomrieme mladí, ale budeme bohatí a zdraví a dožijeme sa vysokého veku. Nie, hovorí autor knihy Múdrosti, Božie požehnanie sa spozná podľa toho, že človek obstojí v skúške (ako zlato v peci) a zostane Bohu v láske verný. V tejto morálnej súvislosti sa v knihe Múdrosti hovorí o osude spravodlivých po smrti: Nestratili sa v ničote, sú v rukách Božích.

Kniha Múdrosti bola napísaná v polovici 1. stor. pred Kr. neznámym židovským autorom v egyptskej Alexandrii. Je to najmladšia kniha Starého zákona. V židovskej Biblii sa nenachádza, kresťania pôvodom zo židovstva ju však čítali a zaradili do Sv. Písma. Autor knihy, ktorý žil v pohanskom prostredí, sa chcel konfrontovať so svojím prostredím, jeho kultúrou a zmýšľaním. Nešlo mu o teoretizovanie – kto má pravdu, ale o umenie žiť, o kvalitu života. Tak sa nemohol vyhnúť otázke utrpenia a smrti, keďže sú v našom svete často dôsledkom konania spravodlivého. Zo slov tejto knihy vyplýva pre nás dôležité poučenie. Otázka života po smrti nie je otázkou teoretickou, ale súvisí s otázkou po spravodlivosti.

Takže, ak by nám náhodou niekto predhodil, že ako kresťania veríme v život po smrti, lebo sa bojíme smrti a chceme sa poistiť pred strachom z nej, treba odpovedať: Bojíme sa smrti tak ako každý normálny človek. Ale predovšetkým sa zaoberáme otázkou ako žiť, ako spravodlivo žiť. A ako ktosi dávno povedal, bez viery v niečo, pre čo sa oplatí zomrieť, nevieme vlastne ani žiť. Takže učíme sa žiť, spravodlivo žiť, a toto učenie je celoživotné. A najkrajšie na tom je, že každým krokom, ktorý na tejto ceste urobíme, smrť bledne a život dostáva nové farby a podoby.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 245 x