» články » detail článku

Homília - 6. veľkonočná nedeľa (B)

Jn 15, 9-17 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

17.5.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Na otázku, prečo byť kresťanom, prečo byť kresťanom aj v dnešnej dobe, majú mnohí naši veriaci ľahkú odpoveď: Lebo naše náboženstvo je o láske... Je to však naozaj tak? A nejde často len o lásku úplne formálnu alebo naopak sentimentálnu? A akú lásku máme vlastne na mysli? Keď pápež Benedikt XVI. napísal encykliku o láske, začal s tým, že spomenul lásku erotickú, potom prešiel k láske duchovnej a skončil pri láske politickej, spoločensky solidárnej. Láska má teda rôzne podoby a vo všednosti života akiste ani kresťanovi nie je vždy jednoduché lásku rozpoznať a naozaj žiť.

Zvlášť v Jánovom evanjeliu sa o láske často hovorí. Aj dnes z tohto evanjelia počúvame, aby sme ostali v Ježišovej láske a zachovali jeho prikázania. Bližšie sa dozvedáme, že ide vlastne o jedno Ježišovo prikázanie: Milovať sa navzájom tak, ako on miloval nás, čiže ako ten, čo dáva aj život za priateľov. Kto sa vie takto obetovať, prestáva byť sluhom a stáva sa Ježišovým priateľom. Dôsledkom takejto lásky je schopnosť prinášať ovocie, viesť obohacujúci život.

Dnešný text evanjelia zjavne nadväzuje na obraz Ježiša ako viniča, o ktorom sme pri našej bohoslužbe premýšľali minulú nedeľu. Pre správne pochopenie toho, o akej láske je v kresťanstve reč, je tento obraz viniča dosť dôležitý. My totiž lásku najčastejšie chápeme ako cit, ako vášeň, ako niečo, čomu sa dá len poddať, ak to príde. Takto – ako mocný podnet, ktorý nás ovládne – chápu aj niektorí kresťania nielen lásku erotickú, ale aj duchovnú, náboženskú. Druhé najčastejšie chápanie lásky je chápanie moralistické. K tomu zvádza niektorých kresťanov biblické vyjadrenie o láske ako prikázaní. V tomto prípade si lásku predstavujeme najmä ako povinnosť, ako niečo, čo treba urobiť. Zdá sa mi, že prvé (vášnivé chápanie lásky) nás podceňuje a to druhé (moralistické) nás zasa preceňuje až zaťažuje. Keď sa vrátime k obrazu viniča, uvedomíme si, že Ježiš použil tento obraz práve preto, aby sme výzvu zostať v jeho láske pochopili ako vzťah, nie ako slepý cit alebo náročný príkaz. Vo vzťahu dorastáme vďaka tomu, že sme s niekým telesne, duševne i duchovne prepojení, že to veľké a mocné, čo nás priťahuje, nenachádza sa pred nami ako nedosiahnuteľný ideál, ale skôr ako mocný prúd rieky, ku ktorej sa môže pripojiť aj skromný potôčik nášho rozumu, našich citov a schopností. Nie náhodou Ježiš dodáva, že v tomto prípade prestávame byť v sluhovskej pozícii a prechádzame do pozície priateľa, spojenca. Tak ako potôčik vpláva do veľkej rieky, aj my v takomto vzťahu splývame s tým, kto nás pritiahol. Podľa Ježiša je to Boh sám, ktorý sa s nami cez neho spája, ktorý nás obohacuje.

Máme s takýmto priateľstvom s Bohom cez Ježiša vlastnú skúsenosť? Ak sa rozhliadame po súčasnom kresťanstve, najčastejšie vidíme zvykové, formálne náboženstvo, ktoré sa chápe ako tradícia alebo povinnosť. Také prežívanie nábožnosti však, žiaľ, má máločo spoločné so slobodou a radosťou. Mohlo by sa zdať, že o slobodu a radosť ide v novších, tzv. obrodných alebo charizmatických hnutiach, ktoré sa v ostatných desaťročiach rozšírili v kresťanských cirkvách. O týchto hnutiach však zväčša platí to, čo som raz ironicky povedal o ľuďoch, ktorí sa v týchto hnutiach angažujú: Nedá sa s nimi baviť o teológii, ani politike, ba ani erotike... Vtedy som netušil, že sám pápež napíše encykliku o láske, kde lásku vysvetlí z hľadiska erotiky, teológie a politiky. Takže celkom úradne môžeme erotiku (čiže vnímanie ľudského tela), teológiu (čiže vnímanie rozumu viery) a politiku (čiže vnímanie spoločenskej zodpovednosti) prijať ako kritéria pravej lásky pred Bohom. Láska, ktorá by bola neerotická, nerozumná a nepolitická, nebola by láska kresťanská. Nestačí cit ani nadšenie ani povinnosť.

V jednom nemeckom katolíckom týždenníku pravidelne uverejňujú rozhovory so spoločensky známymi veriacimi ľuďmi. Nedávno bol v tomto časopise uverejnený rozhovor s mladým profesorom teológie zo Salzburgu (CiG 18/09, 200). Gregor-Maria Hoff má veľký prehľad vo svojom odbore, ale aj v súčasnej filozofii a literatúre, hudbe a filmovom umení. Keď sa tohto teológa spýtali na jeho najobľúbenejšiu modlitbu, spomenul modlitbu, ktorá ho sprevádza už 25 rokov. Je pre neho trvalou túžbou i výčitkou: „Vzrastaj, Ježišu, vzrastaj vo mne. V mojom duchu, v mojom srdci, v mojich predstavách, v mojich zmysloch. Vzrastaj vo mne vo svojej miernosti, čistote, pokore, horlivosti a láske. Vzrastaj vo mne svojou milosťou, svojím svetlom a pokojom. Vzrastaj vo mne, aby bol oslávený tvoj Otec, na väčšiu česť a slávu Božiu.“ Prečo práve takáto modlitba? Lebo skúsenosť, ku ktorej nás povolal Boh v Ježišovi, je skúsenosť priateľstva, spojenectva, spoločného rastu. Je to skúsenosť prichádzajúca zvnútra, nielen z vonkajšieho pohladenia alebo príkazu. Nech je to čoraz viac aj naša skúsenosť!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 519 x